Skúsim letieť opačným smerom. Dole ubiehajú desiatky zvláštnych, tmavých drevených konštrukcií. Načo ich je tu tak veľa? Navlhnutý piesok, horkýže morské vlny. Ostala len lesklá, vlhká pustina. Možno to ani nie je voda. Pokojne by to mohla byť len studená, piesočná púšť na nejakej vzdialenej planéte. Dvadsaťosem rokov po tom, čo odtiaľ odišli poslední obyvatelia. Zastanem a chvíľu čakám, či sa niekto nezjaví tam pri tom rade budov – alebo sú to kopce? Prestanem na chvíľu celkom dýchať a otvorím poriadne ústa. Aby som ešte lepšie počul. Zdá sa však, že všetko akoby naschvál ešte viac spomalí a stíchne.

Pozvanie do Noikosféry #7, 2011