Rozmazaný piesok pod nohami vyzerá, akoby utekal. Možno sa pomaly vznášam a letím vpred ja. Za tými dvoma v diaľke. Nie príliš rýchlo, aby sa nevyplašili, ale zároveň ich nechcem nechať zmiznúť. Vľavo počuť more – stále je pokojné, ale už ho nemožno prehliadnuť. Cez leto sú tu určite všade davy ľudí. Stavajú si tie svoje farebné stany, aby sa skryli pred slnkom a vetrom, vo vzduchu cítiť vyprážané ryby s hranolkami, ktoré sa im snažia drzé čajky ukradnúť. Vzadu počuješ vrešťať deti, čo hľadajú kraby v malých jazierkach. Občas na ne pozrie staršia dáma sediaca na skladacej stoličke. Spod osušky jej vykúkajú holé nohy, a i keď je príjemný deň, cez vrchnú časť plaviek má oblečený sveter. Ďalej od brehu pri ceste sa tiahne nekonečný rad čakajúcich na zmrzlinu. Chladnú ako vietor, čo sa ti práve preháňa okolo nôh.

Pozvanie do Noikosféry #6, 2011