Obaja sme žili v Británii už dlho, dokonca neďaleko od seba, no trvalo nám celé veky, kým sme sa s Noikom konečne stretli osobne. Poznal som ho už predtým z portálu vivo.sk ako autora, ktorý bol jedným z tých mála, čo fotili veci inak – po svojom. Žiadna tuctová klasika, ale magické, surreálne zábery mimo čas. Za jeho najlepšie veci doteraz považujem tie z Horshamu a pláží v okolí Worthingu, kde dokázal zachytiť inak nudné anglické pobrežie s neopakovateľnou atmosférou. Používal zvyčajne dlhé expozície s jemným teplým tónom – zrejme dôsledok technickej nedokonalosti silných ND filtrov – a celá scéna vďaka tomu pôsobila ako keď sa ti sníva.

Keď sme sa konečne stretli, vyrazili sme, samozrejme, priamo na jeho miesta. Do Noikosféry. Bol to ideálny deň. Pondelok ráno, prázdna kamienková pláž, zamračené. Väčšinu času sme tam boli úplne sami, len sem-tam, prešlo okolo pár postáv a psov – presne tak zriedkavo, ako to fotograf pre svoje zábery potrebuje. Skúšal som, prirodzene, napodobniť náladu jeho fotiek. Technické nastavenia sedeli, kompozícia bola podobná. Všetko bolo tak, ako má byť, len – výsledok bol iný. Dlhá expozícia síce atmosfére pomohla, no stále to nebolo ono. Nebol to ten jeho svet...

Pozvanie do Noikosféry #1, 2011