O autorovi

K fotoaparátu som sa prvýkrát dostal, keď som mal asi dvanásť rokov. Bol to klasický analógový Zenit – a také to pionierske fotenie. Podarilo sa mi nafotiť možno päť filmov, čo bolo dokopy nejakých päťdesiat fotiek – a keďže farebný film bol úplne mimo môj vtedajší rozpočet, všetko bolo čiernobiele. To bolo asi také moje prvé stretnutie s fotením a na nejaký čas som si s tým dal potom pokoj. Alebo povedané inak – prestalo ma to baviť tak, ako mnohé iné záľuby, ktoré deti v tom veku proste za chvíľu prejdú.

Môj druhý pokus prišiel okolo roku 1995, keď som pomaly dospel. Doma už bolo automatické „mydielko“ na uchovanie rodinných spomienok a dovolenkové fotenie. Dokonca aj farebný film bol konečne dostupný. Mal som malý Olympus, ktorým som fotil hlavne rodinu a kamarátov, ale niečo sa zmenilo. Zistil som, že nad tou fotkou reálne premýšľam, kým stlačím spúšť – skúšal som rôzne perspektívy a snažil sa, aby aj obyčajná rodinná momentka vyzerala o niečo lepšie. Ešte som to netušil, ale vtedy som sa začal na svet pozerať očami fotografa.

Potom prišla digitálna éra. Keď sa objavili prvé digitály, zostal som v úžase. Pripadalo mi to ako ten najlepší vynález na svete – niečo, čo som zúfalo chcel, ale ako študent si absolútne nemohol dovoliť. Trvalo až do roku 2004, kým som mal 26 rokov, než sa mi to podarilo. Našetril som všetko, čo sa dalo z brigád a prác, niečo som si požičal a kúpil som si (samozrejme z druhej ruky) moju prvú digitálnu Minoltu Dimage A1. To bol skutočný zlom. Pridal som sa ku komunite na vivo.sk, začal som hltať knihy, online články o fotení a budovať svoje zručnosti. Vďaka môjmu technickému vzdelaniu mi úprava fotiek v Photoshope išla prirodzene. Prvýkrát som sa necítil len ako chalan s foťákom, ale ako fotograf umelec.

Éra Minolty netrvala dlho – foťák sa po pár mesiacoch pokazil a oprava nedávala finančne zmysel. Ale vtedy som už pracoval na plný úväzok a konečne som mohol investovať do poriadnej výbavy: Canon EOS 30D. Bola to moja prvá „profi“ zrkadlovka. V tom čase som mal to šťastie žiť v Londýne, čo je mesto, ktoré je v podstate jednou obrovskou fotopríležitosťou. Medzi energiou veľkomesta a možnosťou cestovať ďalej po celom svete som konečne našiel svoj rytmus. Niektoré z fotiek, ktoré vidíte na tomto webe, pochádzajú práve z tohto obdobia túlania sa a objavovania toho, čo dokážem s poriadnym objektívom v ruke.

Ako roky plynuli, techniku som síce vylepšoval, zbierka výbavy rástla, no práca a iné povinnosti mi uberali čoraz viac času. Zistil som, že foťák beriem do rúk čoraz menej. Pár snímok z výletov a dovoleniek – pomaly, ale isto sa zo mňa stával bývalý fotograf. Zlom prišiel až v roku 2018, keď som mal 39 rokov a kamarát mi spomenul mikrofotobanky. Skúsil som to síce už kedysi predtým, ale s nulovým úspechom a ešte menšou motiváciou – vedel som, že nie som ten typ, čo bude v ateliéri fotiť usmiatych biznismenov podávajúcich si ruky. Ale len tak zo zvedavosti som tam nahral pár fotiek z ciest. Na moje veľké prekvapenie sa začali predávať. Dodnes si presne pamätám fotku, ktorá mi zarobila mojich prvých 36 centov. Nebolo to veľa, ale bola to presne tá iskra, ktorú som potreboval, aby som sa k foteniu vrátil.

Vo svete fotobánk musíte väčšinou fotiť to, po čom je dopyt. Mne sa našťastie podarilo nájsť rovnováhu medzi komerciou a umením, ktorá ma baví. Dnes mi predaje na fotobankách financujú môj koníček a dovoľujú mi cestovať a experimentovať s témami, ktoré mám skutočne rád – od ľudí a reportáží až po krajinu. V tomto období som tiež prestal byť „Canonistom“ a prešiel som na Sony, hoci časom som zistil, že už nie som verný žiadnej konkrétnej značke. Na nástroji nezáleží tak, ako na samotnom akte fotenia. Aj keď som stále amatér – nikdy som sa neprihlásil do súťaže, nevyhral cenu ani nemal výstavu – ľudia ma už poznajú jednoducho ako „fotografa Luba“. Nerobím to pre prestíž, lajky ani pre peniaze; robím to preto, lebo ten proces proste milujem.

Tí, ktorí so mnou cestujú, sa už naučili trpezlivosti. Vedia, že dokážem stráviť hodiny čakaním, kým svetlo trafí ten správny skalný útvar, alebo že dvojhodinová expozícia nočnej oblohy znamená dve hodiny, kedy nerobím absolútne nič, len sedím pod hviezdami. Tie fotky mi možno nakoniec zarobia desať centov, ale o to vôbec nejde. Je to o tom pokoji, o ceste a o možnosti zachytiť kúsok sveta presne tak, ako som ho videl ja. Vďaka, že ste sa zastavili v mojom digitálnom denníku.

---

Fotografie v týchto galériách sú výsledkom mnohých rokmi získaných skúseností, prejdených kilometrov a tisícok hodín triedenia a upravovania. Ak nie je uvedené inak, všetky snímky sú mojím vlastným dielom, sú chránené autorským zákonom a obsahujú jemné digitálne stopy, takže viem identifikovať ich pôvod. Ak nájdete záber, ktorý sa Vám páči, kliknutím naň sa vo väčšine prípadov dostanete na stránku fotobanky, kde si môžete zakúpiť plnú komerčnú licenciu. Stojí to zvyčajne len pár eur, no tieto drobné ma priamo podporujú – ak aj nie finančne, tak aspoň pocitom, že o moju tvorbu je záujem.

Zároveň chápem, že nie každý je v pozícii, aby mohol peňažne pomôcť. Ak by ste chceli použiť niektorý z obrázkov na osobný projekt, nekomerčný blog alebo len ako inšpiráciu pre seba, máte moje zvolenie – prosím len o dôsledné rozlišovanie medzi osobným a komerčným použitím. Ak na projekte zarábate, zakúpte si, prosím, licenciu. Hoci to nevyžadujem, keď uvediete pri fotografii moje meno, vždy ma to úprimne poteší. Ak sa Vám galéria jednoducho páči a chceli by ste prispieť na ďalšiu expedíciu, môžete poslať malý príspevok cez odkaz v spodnej časti tejto stránky.

---

Fotografia nebola mojím prvým plánom; keby som vedel maľovať, kreslil by som radšej obrazy. Ale kreslím hrozne – fotoaparát sa mi stal akousi náhradou chýbajúceho maliarskeho talentu. Ďalšou možnou cestou, ako ukázať svetu, ako ho vidím ja. Objektív je však len nástroj; sám o sebe nedokáže uchopiť dušu okamihu ani skutočnú váhu atmosféry. Pamätám si, ako som raz s niekým diskutoval o tom, čo vlastne definuje „dobrú“ fotku. Povedal som, že na skutočne dobrom zábere musíš cítiť, ako tam vtedy voňal vzduch. Nemá Ti len ukázať miesto; má to v Tebe spustiť nostalgiu, vyvolať spomienku na niečo, čo sa Ti možno ešte ani nestihlo prihodiť, ale už teraz vieš, že sa na to oplatí spomínať...

Skutočnosť sa nedá zachytiť v digitálnom súbore. Fotoaparát, šošovka, senzor zaznamená svetlo, ale nedokáže zachytiť pocit tej chvíle. To je dôvod, prečo sa vo veľkej miere spolieham na Photoshop; nie aby som snímku vylepšoval alebo na niekoho urobil dojem, ale aby som vyjadril atmosféru, ktorú som zažil pri stlačení spúšte. Niekto by mohol namietať, že pridávanie farieb, vyťahovanie tieňov, záchrana prepalov alebo úprava oblohy je podvádzanie – pre mňa tieto úpravy predstavujú to, ako som scénu skutočne videl. To len technika zlyhala a fotoaparát nevidel ten zlatý západ slnka či jemné detaily v šere, hluk hmyzu pri večernej rieke a náhle ochladenie, keď zmizli posledné lúče. Keď aj robím rozsiahlejšie úpravy, retušujem rušivý objekt alebo spájam viaceré expozície, nevnímam to tak, že skresľujem realitu; snažím sa ju prerozprávať tak, ako som ju cítil. V tých časoch, keď som pôsobil na servri vivo.sk, mal jeden autor v profile napísané „Kto chce vidieť realitu, nech si kúpi ďalekohľad.“
Nesnažím sa dokumentovať realitu. Chcem rozprávať môj príbeh.

Rovnako otvorený som aj ére umelej inteligencie. Možno jej chýba tradičná duša a na väčšinu AI „umenia“ zabudneme už za pár hodín či dní. Ale ako každá technológia, aj ona môže priniesť skvelé výsledky. Nechcem, aby generovanie úplne nahradilo moju umeleckú víziu, ale priznávam – rád čerpám inšpiráciu a všetky nové technológie sú pre mňa ďalší pomocný nástroj. Ak vďaka tomu fotka vyzerá viac tak, ako chcem ja, nebránim sa. Možno som pokrytec, ale nebudem dodržiavať nejaké pravidlá pravej fotografie len preto, aby sa nepovedalo. Upravená alebo priamo z foťáku, realita alebo AI – nie je to o procese, o autorovi a podľa mňa dokonca ani o médiu. Môže to byť pasáž v knihe, báseň, správne použitá skladba vo filme alebo socha; môže to byť úsmev od niekoho, koho miluješ, vôňa obľúbeného jedla alebo ten pocit, keď sa v nedeľu o jedenástej ešte stále vyvaľuješ v posteli a cez okno svieti slnko... Je to úplne jedno. Dôležité je len to, ako to pôsobí na konci. Ak to v Tebe vyvolá spomienku, ktorá pri pomyslení na ňu tak príjemne zabolí, je to dobré.
Ak cítiš, ako na tej fotke vonia vzduch – je to dobrá fotka.