Nočné ulice Progresa.

Na fotografii je čosi nereálne; niekedy sa mi zdá, že aj také obyčajné cvaky majú v sebe niečo, čo by si inak nezbadal. Jednoducho – fotoaparátom sa dajú vidieť veci, ktoré oko bežne prehliadne; ako cez snový, filmový filter. Občas na to myslím, keď cestujem nočným autobusom a nemám okuliare; svetlá áut sa vtedy zlievajú do kaleidoskopu farieb. Je to zvláštny, rozostrený svet, a cez hľadáčik je to ešte magickejšie. Farebnejší príbeh, ktorý sa ukáže len krátkozrakým. Alebo fotografom.