Zamrznuté pobrežie je lákavé na fotenie. Kryhy vytvárajú na hladine abstraktné vzory, skaly pokryté ľadom vyzerajú ako zo skla a vietor nafúkal tie najúžasnejšie cencúle. Z auta to vyzerá všetko v pohode. Poďme tam – k tomu jazeru. Vystúpim von a – áno, je zima. To sa dalo čakať. Po niekoľkých metroch sa zdá, že sa ešte ochladilo. Mám na sebe pár vrstiev, ale v tej chvíli mi napadne, že som si mohol zobrať aj teplejšiu bundu. Kým prídem k brehu, tak mi vietor zavial tú zimu úplne všade. Ok, aspoň si to odfotím, keď už som tu. Dám dole rukavice a neprejde ani minúta a viem, že to nebol dobrý nápad. Skrehnuté ruky naspäť do tepla, do vrecka, ale – už si necítim prsty. Viem, že kdesi som čítal, že keď spadneš do ľadového mora, máš maximálne pár minút. Som presvedčený, že tu by som skončil za pár sekúnd. Zimy máme aj doma. Niekedy pod mínus dvadsať. A zažil som aj severák na horách, keď som sa slabo obliekol. Ale tu – toto bolo to úplne najviac, najextrémnejšie, najnepríjemnejšie ľadovo studené miesto, kde som kedy v živote bol.

Švédsko #3, 2010