Svet nadobúda pevné obrysy. Žlto-modré plážové domčeky sú síce milou kulisou na fotenie, no mne sa zdajú obyčajné. Na doskách sa olupuje farba, na zemi presvitá cez kamienky prvá tráva a s miznúcou hmlou sa stráca celý ten nádherný, snový, pastelový svet. Už ani ten blur efekt nepomáha. Čaro vyprcháva a my opúšťame noikosféru. V tej chvíli som ani netušil, aké výnimočné stretnutie – miesto a čas – to vlastne bolo.

Spomínam si na fragmenty našich rozhovorov. Vravel, ako má predplatený Skype, aby mohol lacno volať so svojou ženou v Česku, s nejakou baletkou.

Ukazoval mi miesto, okolo ktorého sme prechádzali, kde predtým nešťastne uviazla labuť na rybárskom háčiku a museli ju chuderu vyslobodzovať.

Ja som mu zasa nadšene rozprával o tom, ako sa mi podarilo zohnať tento Lensbaby objektív za skvelú cenu. Mal síce prasknutý plastový ostriaci prstenec, ale vôbec to pri fotení nevadilo.

Zobral ma ešte k akémusi hradu, na útesy, skočili sme do malého obchodíku so starou fototechnikou, no najsilnejšie fungovalo to ráno na pláži. Ostal som do ďalšieho dňa. Večer mi rozprával o všetkých svojich obľúbených fotografoch a ja som mu vravel, ako sa mi páči atmosféra na obrazoch Edwarda Hoppera.

Pozvanie do Noikosféry #11, 2011