Som asi už príliš ďaleko. Celý obzor oblialo mliečne nekonečno a všetko tam „za“ splýva do prázdna. Miesto bez hluku, chladu, farby, času, gravitácie... – bez priestoru. Keby som mal lano. Alebo aspoň tenkú, dlhú šnúrku. Uviazať sa, aby som trafil naspäť. Zem je pokrytá vlhkým pieskom. Zaviatym snehom? Zamrznutým prachom? Možno nad tým všetkým visí len zvláštna para, cez ktorú nikdy neprenikne slnko. Krajina bez tieňa. Sivý sen, čo sa mi ani nepáči, ale tuším, že nejakú chvíľu tu ešte zostanem.

Pozvanie do Noikosféry #8, 2011