Pach chalúh takmer cítiť vo vzduchu a pri pomyslení, že sa máš dotknúť toho slizkého dreva, ťa tak trochu strasie. Za tou ohradou pokračuje nekonečná krajina – horizont pastelových farieb, a len ťažko povedať, kde sa piesok mení na more. V rozmazanom prázdne sa pohybujú dve postavy:

„...najmenej 75 libier, bol som v tom servise vedľa Morrisons.“
„Mhm, asi chladič, tiež som to mal na mojej Corolle. Leo – Lizzin brat – sa vyzná do áut, môžem sa spýtať...?“
„Už som tam nechal zálohu, akurát že musím vydržať do str... Molly – ku mne! Prestaň hrabať!“
„...beztak si myslím, že vyzerá úplne inak, keď sa naňho práve nepozeráš.“

Dialóg zaniká vo vetre filmu Michela Gondryho, ktorý sleduješ cez kľúčovú dierku cudzieho sna.

Pozvanie do Noikosféry #3, 2011