To bolo naposledy, čo sme sa videli. Práve som končil londýnsku éru a celé fotenie išlo na nejaký čas bokom. O pár rokov neskôr skončilo vivo.sk – foto server, kde sme sa kedysi našli – a snáď sa mýlim, no možno vtedy prestal fotiť aj on. Keď som ho po čase skúšal nájsť na internete, našiel som len nefunkčné odkazy. Z obdobia, kedy sa ešte fotilo na „poctivé digitálne zrkadlovky“, mobily slúžili na telefonovanie a analógoví puristi nám dookola vysvetľovali, že skutočná fotka bez filmu neexistuje. Akoby zmizol, zostal navždy vo svojej Noikosfére. Ten objektív mám dodnes. Napriek prasknutému plastu funguje rovnako ako vtedy na zahmlenom, prázdnom pobreží. Len mi akosi chýbajú miesta s tou správnou atmosférou, kvôli ktorej by malo zmysel znova ho vybrať z poličky. Precestoval a nafotil som toho veľa, no málokde sa tento efekt hodí tak, aby to nepôsobilo silene. Párkrát som ho skúsil márne predať, ale zdá sa, že o tento typ snového rozmazania už dnes nikto nemá záujem. Svet sa stal príliš obyčajným a všetko plynie nejako zbytočne rýchlo. Myslím, že si ho nechám a schovám. Na naše ďalšie stretnutie s Noikom. Aj tú knihu s Hopperovými obrazmi, ktorú som preňho kúpil ešte pred odchodom z Anglicka a plánoval mu ju dať, mám stále odloženú.
V jednom seriáli raz bola dobrá hláška – ako by bolo skvelé vedieť, že práve prežívate staré dobré časy, ešte predtým, než ich definitívne opustíte. S Noikom to bolo len krátke stretnutie, videli sme sa iba vtedy a ešte dvakrát predtým, no naše ranné fotenie bolo presne jedným takým fotomomentom. Škoda, že som to vtedy nevedel.

Pozvanie do Noikosféry #12, 2011