Krajina dole vyzerá ako mohutný horský masív kdesi v samote. Až kým sa pri ňom neobjavia vtáky – drobné cupitajúce čajky vyresetujú realitu. Žiadne hory. Sú to len obyčajné kamienky vyplavené na vlhkom piesku. Na chvíľu sa zjavilo slnko a odraz svetla kmitajúci na hladine vracia o kúsok bližšie do normálneho sveta. Noik stojí za mnou. Je celkom ďaleko, tak nerozumiem, čo vraví. Naznačuje však, aby som šiel za ním...

Pozvanie do Noikosféry #9, 2011