Taká zvláštna nostalgia. Presne tak to bolo v detstve. Naspäť z výletu na konci školského roka. Cítiť únavu (asi ma spálilo slnko), na jedenie ostali iba cukríky, cesta je monotónna a trvá už dlho. Obzeráš postavičky na chodníku – vyzerá to, že pôjdu čoskoro domov. Pozerať večerníček, kým mama pripraví večeru (cítiť ju až sem!), možno vaňa a potom posteľ. Kým sa zotmie úplne, ulice budú prázdne. Bol horúci deň a teraz to vyzerá na búrku. Ja budem ešte stále na ceste a – tak to má byť. Nevadí, že prídem až v noci, zajtra sú aj tak prázdniny...

Umán, 2007