Vždy ma to ťahalo k street portrétom, ale každý, kto to skúsil, vie, čo je najväčší problém – pristúpiť k cudzím ľuďom a spýtať sa: „dobrý deň, môžem si vás odfotiť?“ Tie najzaujímavejšie tváre totiž často patria „čudným ľuďom“, ktorí pôsobia nepredvídateľne. Vyvoláva to ten známy stres a neistotu – čo vlastne od nich čakať; či ma niekto nepošle kade-ľahšie, alebo či to neskončí ešte horšie.

V Mexiku je to však úplne o niečom inom. Pohodu tam cítiť všade, od počasia až po životný postoj miestnych. Takže ani nevadí, že po španielsky neviem dokonale; pýtam sa pred každým portrétom. Niektorí sa len usmiali, odzdravili a prikývli, iní sa hneď pustili do reči a niektorým je to úplne jedno. Ako tomuto mužovi. Sedel tam bez pohnutia päť minút predtým aj potom, ako som ho odfotil. Však čo už sa dá robiť v takom teple.

Celestún, 2007