Toho večera Carmita nebola až tak prekvapená.

Idú, keď zapadne slnko, ochladí sa a vo vlasoch cítiť slaný vietor. Stála na začiatku móla Puerto de Altura, ktoré sa tiahlo osem kilometrov do tmy Mexického zálivu ako nekonečný betónový prst. Akoby ukazovalo na niečo, čo by malo radšej zostať skryté. Keď bola malá, pokúsila sa sama dôjsť až na jeho koniec, no so zapadajúcim slnkom sa ten priestor začal kriviť a predlžovať. Utekala vtedy naspäť, čo jej sily stačili – len tak-tak, aby ju nepohltilo more alebo tma. Možno oboje.

Teraz tam stála znova, so zrnkami soli na tvári, a hľadela nahor do prázdneho vzduchu nad sebou, akoby tam niekoho čakala. Vzduch stuhol a Carmita zacítila ten známy pach – nie rybinu, ale niečo staré, mokré a hladné. Vlastne už o nich vedela. Vždy sa vracajú o takomto čase...

Chicxulub, 2007