Utajená identita bol výborný marketingový tah (takto môžu snívat ženy aj muži všetkých vekových kategórií že raz Matkina zbalia, resp. všetky šovinistické alebo feministické predsudky môžu íst bokom), ale s Google som to odhalil ako nic. Teda - ked som zadal Maxim E. Matkin do Google, toto bol výsledok. A Google už cosi vie. Ci?
To že je to môj oblúbený autor som pochopil už po Polnocnom denníku. Krásna netradicná knižka (zadarmo na internete!), co kludne mohla ostat nevydaná, ale to by som sa o nej potom možno nikdy nedozvedel (a ani milióny - hm, ok - státisíce - až taký frajer nie je) a nestala by sa kultom. Další jeho story bol tiež ok, ale hm - ako keby sa snažil o takú "naozajstnú" knihu, ale nevedel celkom ako na to. (ako napísat cosi nech to je stále Matkinovské, no aj trošku vážnejšie, a ešte - nech sa to dobre predáva). Napravil to však v Mexickej vlne, co je pre mna (doteraz) jeho Opus Magni (Magnum Opus, ja viem - ale na blogu si budem písat co ja chcem). Potom Interiéry (pekná, pekná, pekná ako vraví Janek, ale...) a napokon jeho posledná (pre mna; inak - neprehánam to so zátvorkovaním?) Miluj ma ironicky
Zhrnuté dvoma slovami - nic moc. V prvom rade, nie je to taká "naozajstná kniha". Je to skôr súbor krátkych textov (nemožno to oznacit
ani ako poviedky, ci príbehy), ktoré majú poslúžit ako návod na prežitie vo vztahovej džungli. Neskrývajú ani žiadne ponaucenie, skôr taký ten pocit že "to poznám", "to je o mne", ked tam citatel nájde postavicku co sa na nho (jeho priatelku, priatela, matku, oca, sestru, brata, známu, známeho...) nápadne podobá. A samozrejme na konci každého textíku príde "svet/život nie je až tak zlý" okamih. Toto by bolo všetko v poriadku, ved ludom treba aj lahké diela, nie iba velké umenie, no Miluj ma ironicky sa mi zdalo napísané ako keby nasilu :/ Ako keby vydavatel tlacil na starého dobrého Maxima že - pocuj už pol roka si nic nedodal - cosi by sa patrilo, hm? Zozbierali sa teda staršie materiály, trošku ucesat a - nech má vydavatel (a citatel co cakal na novú knihu aspon tak dobrú ako Mužské interiéry) radost.
Text samotný sa mi zdal zbytocne umelý - vela vtipných opisov a prirovnaní zostalo len rádoby vtipných. Možno som si len zvykol že dnes už vtipnú frázu dokáže vyprodukovat hocikto - stací si prezriet správne inernetové fóra, netreba na to celú knihu. Zároven som mal pocit ako keby sa autor snažil trošku predvádzat, a tak obcas zamachroval s cudzím alebo aspon viacslabicným slovom. Co je horšie - celé to robil na úkor našich krásnych slovenských vulgarizmov (aby to nevyznelo nesprávne - chcem len povedat, že správne využité no do pici v literatúre zmysel má, ak je však na tom postavené celé "dielo" je to samozrejme brak). No a moju nie celkom priaznivú kritiku si knižôcka vyslúžila aj tým, že väcšina postáv je recyklovaná z polnocného denníka - opät, mám ich rád, no pôsobilo to dojmom, že autor sa snaží iba vytažit co najviac zo starej slávy.
Napriek tomuto všetkému - stojí za precítanie, v dnešnom uponáhlanom svete, kde nie je cas na nic? (a na knihy už vôbec nie - ved sa len spýtajte hocikoho z mojich známych) Rozhodne áno. Sám som to zvládol za jedno "cítanie na dobrú noc". Za pár hodín som si líhal s pocitom že svet je ok, že som vlastne celkom frajer taký ako som, a že všetko je v úplnom poriadku, a ak náhodou cosi v poriadku nie je, už velmi skoro sa to do poriadku samo dá.
Zacína to slabšie (resp. mal som velké ocakávania), prvých pár "príbehov" nevyvolalo ani úsmev na tvári ani teplý pocit v brušku ako po Slepacej polievke pre dušu, no potom prišla tá cast, kde som sa "našiel" a ked to bolo celkom fajn tak som si vravel, že už to teda docítam a ak to nebude dobré tak to skritizujem na mojom blogu.
Že je to celé zmätené a netušíte ci chcem povedat že to bolo slabé, alebo naopak výborné? Nic si z toho nerobte. Beztak som tento text písal iba preto, že by som raz (tuším že má tak 35 až 40. Myslím rokov. Myslím autor. Myslím - chcem povedat, že mám ešte cas...) chcel byt ako on. Nemusia mi ani vydat knihu, ale je fajn vediet písat. Tak to trénujem aj na mojom blogu.