Ale - pár anglických vecí je fajn - napríklad ten "Received Pronunciation" akcent. Občas to počujem v amerických filmoch a je to proste "milé". No a posledne som to počul v Star Treku od Rosalyn Landor. Takže klik klik klik - našiel som si či nenahovorila toho viac, a keďže mám rád najmä scifi tak som sa dostal k audioknihe Never Let Me Go.
Ok - kritika to hodnotila poriadne vysoko, bolo to nominované aj na nejaké literárne ceny, tak som sa na to asi aj celkom tešil. Rosalyn Landor nesklamala ale kniha samotná je podľa mňa veľmi preceňovaná. Alebo možno som stále čakal to Európske alebo Americké. Never Let Me Go je britské - so všetkým čo k tomu patrí. Je to obyčajné, nudné, dej naberá spád veľmi pomaly, žiadne vyvrcholenie sa nekoná a všetky príležitosti, ktoré to mohli urobiť zaujímavé autor nevyužil :/
Teda - nie je to úplne zlé, ale ani nič výnimočné. Obyčajný "ľudský" príbeh, o priateľstve, láske, hľadaní seba, živote a celé je to obvzláštnené myšlienkou klonovania.
Tri hlavné postavy sú klony určené na darovanie orgánov. No a príbeh sleduje ich osudy od detstva až po ukončenie (tak autor označuje smrť ktorá nastáva keď klonu odoberú príliš veľa orgánov). Fajn, znie to dobre - ale ako vravím autor podľa mňa ten nápad (no až tak originálne to nie je) nevyužil. Postavy akceptujú svoj osud, vôbec sa nebúria (ani raz sa nepokúsia proste ujsť aj keď im v tom nik vlastne nebráni a zdá sa že sú slobodní). Nenastane ani žiadna revolúcia kde by klony dostali svoje práva (ako by sa od neanglického spracovania čakalo). A emócie ktoré klony prežívajú sú (v autorovom opise) len také povrchné. Plačú, smejú sa, milujú ale - všetko len tak nevýrazne, že nejaké stotožnenie čitateľa s postavami sa nekoná. Autor pridal aj sex (ako sa očakáva - to priťahuje čitateľov), ale ešte aj ten je nejaký "britský". Príbeh je síce určený "na zamyslenie" ale (po všetkých tých iných variáciách na túto tému) mne pripadal proste obyčajný a nudný, a žiadna veľká myšlienka tam nebola...A teraz trocha kladnej kritiky - ono to nebolo zlé. Literatúra nemusí byť iba o veľkých myšlienkach a napínavých príbehoch. Napríklad také Salingerove poviedky sú stavané najmä na opisoch a vykreslení atmosféry. Ishiguro tiež vykreslil pár scén veľmi dobre (tá "hlavná" kde Kathy tancuje a počúva "hlavnú" pieseň a Madame ju pri tom sleduje) tiež to ako na seba tri hlavné postavy reagujú (Kathy vs. Ruth a napätie ktoré medzi nimi je aj keď sú kamarátky) je uveriteľné. Ešte aj niektoré detaily (opis obalu kazety od vymyslenej speváčky Judy Bridgewater, Tommyho zvieratká, všetky stratené veci končia v Norfolku, všadeprítomné zamračené anglické počasie) sú výborné. No a napokon - ako píšem vyššie, ako audiokniha v podaní Rosalyn Landor je to veľmi príjemné počúvanie.
Celkovo teda - snáď celkom dobrá kniha. Ale nie kvôli príbehu samotnému. A priznávam - píšem to tu len preto lebo som to chcel aspoň na blogu spomenúť, keď už som s "čítaním" strávil skoro mesiac :)
PS. v 2010 to má výjsť sfilmované - som celkom zvedavý ako si Americký režisér ide poradiť s tým "nudným" príbehom :)