Ak by ste náhodou klikli na môj last.fm profil tak by ste objavili, že môj najobľúbenejší hudobný interpret je skupina Pink Martini. Teda - aspoň last.fm tvrdí, že je to to, čo počúvam najviac za posledné dva roky.
last.fm sa nemýli, a po včerajšom koncerte môžem naozaj potvrdiť že moje najobľúbenejšie hudobné zoskupenie je Pink Martini.
Opísať ten ich hudobný štýl je zložitejšie. Často ich definujú ako kúsok z latinskoamerického orchestra, troška Jazzu, Big Bandu a Swingu, čosi z klasických kompozícií, nechýbajú kabaret a muzikál... A to všetko vo francúzštine, španielčine, angličtine, taliančine, japonštine, chorváčtine, turečtine, ruštine...
Ja by som to opísal asi tak že - ak máte radi klasickú hudbu (Chopin, Schubert, Čajkovskij) ale necítite sa ako taký "pravý" fanúšik - a ak máte radi aj súčasný pop ale chceli by ste aj čosi kvalitnejšie ako to čo sa hrá každý deň v rádiu tak budete vedieť Pink Martini oceniť. A ak máte radi aj Jazz, filmovú hudbu a ženské vokály tak to bude Pink Martini asi tiež jedna z vašich obľúbených hudobných skupín :)
Oh už viem na čo som zabudol... Nostalgia. To je to správne slovo. Mám len 30 tak ťažko hovoriť o nejakých starých dobrých časoch (v zmysle toho hudobného štýlu o ktorom píšem) ale presne ten pocit Pink Martini vyvoláva. Staré dobré časy...
Priamo na ich stránke majú napísané čosi takéto:
Američania už dnes spolu toľko nespievajú - možno v kostole - alebo v sprche. Na začiatku 20teho storočia bol v každej normálnej americkej domácnosti klavír. To bolo miesto kde sa ľudia stretávali - zišli sa okolo klavíra a spolu spievali. Hudba bolo niečo na čom sa každý podieľal. Každý hral na nejakom hudobnom nástroji alebo aspoň spieval - či už Americké ľudové pesničky ako "Clementine" alebo "Home on the Range" alebo Berlingove "What'll I Do" alebo "Someone to Watch over Me" od Gershwina. Tie piesne poznali všetci a každý vedel slová naspamäť a mohol sa pridať. Potom prišlo rádio, televízia a zrazu to bolo všetko preč. Pink Martini je čiastočne pokus znova oživiť časy keď sa spievalo a tancovalo
Presne takú nostalgiu mám na mysli...
Včera som videl Pink Martini (prvýkrát) naživo a - nesklamali. Priniesli so sebou tie staré dobré časy a pri ich hudbe sa človek proste cíti fajn (bezstarostný večer v bare na pláži, príjemne teplo, dámy vo večerných šatách a pohár ružového martini)
Zároveň ma pomerne dosť prekvapili keď som ich naozaj videl (vždy som ich rád počúval ale nepátral som po tom kto to vlastne je, ako vyzerajú, odkiaľ sú...) V skutočnosti je to 12 (myslím) členný orchester a celkom prekvapenie bolo že nik z nich nemá ani 40 rokov... Teda - aspoň ja som čakal (podľa toho ako perfektne hrajú, a podľa ich repertoáru) nejakých starších virtuózov :)
Tiež ma celkom (príjemne) prekvapili ako ľudia. Jasné - bola to len show, ale China Forbes bola úplne zlatá (a myslím že je sexi) ešte aj tie jej tance (či pohyby :) fajne k tej hudbe pristali. Thomas bol tiež podarený - taký typ človeka čo žije iba hudbou a pri klavíri sa cíti ako doma, ale keď má čosi povedať pred veľkým publikom tak mu to až tak nejde (roztomilé :), a ostatní členovia - no neboli to len "ostatní členovia". Každý tam mal svoje dôležité miesto, a aj keď je najdôležitejší klavír aj spev aj všetky ostatné nástroje dostali priestor (a že sa poriadne "ukázali" keď prišlo na nich sólo!!!)
Všetci sú to hudobne vzdelaní umelci, ale aj tak som nečakal že to bude až tak "dokonalé" - Bolo to naživo, a nie som až taký expert ale aj ja hrávam na hudobnom nástroji a tak cítim keď nejaký tón nesadne alebo spevák zatiahne falošne. Včera som to spozoroval možno 2x za celý koncert a aj to som si nie celkom istý - možno to tak malo byť.
No a najväčšie plus živého koncertu - dynamika. Vravieva sa že to je to čo sa dá v reprodukovanej hudbe dosiahnuť iba veľmi ťažko - nech je domáca audiosústava akokoľvek dokonalá. Je to naozaj pravda - naživo je naživo.
Tak naozaj sa to dá oceniť asi iba pri orchestri a klasickej hudbe. A Pink Martini nemajú od orchestra a klasickej hudby až tak ďaleko. Viem si predstaviť že pri koncerte napríklad rockovej skupiny ide všetko pekne nahlas, ľudia sa šalejú a z hlavného speváka cítiť energiu ale - v podstate je to stále rovnaká hlasitosť, gitara zmiešaná s basou a vokálmi. Kontrastom k tomuto by bol nejaký sólovy folk spevák - iba gitara a jeho hlas kde sa dajú všetky tiché zvuky vychutnať a cítiť presne farbu jeho hlasu aj miestnosť v ktorej práve hrá...
No a orchester je - z oboch čosi. V niektorých pasážach je to ozaj iba jeden hudobný nástroj - úplne tichučko že počuť aj lusknutie prstov, potom sa pridá hlavná speváčka (bez toho aby ten tichý nástroj prehlušila), až napokon počuť úplne všetko - klavír, bicie, spev, basa, gitara, trúbky... A ešte raz zopakujem - počuť VŠETKO
Vo všetkých tých nástrojoch nechýba "klasika" ako metlička po čineli (jazz klub pred záverečnou kdesi v Chicagu roku 1935) v inej skladbe trúbky s dusítkom (taká tá hudba ako v Maske alebo v Blast from the Past) klavírne variácie ála Chopin (a že si to Thomas z Pink Martini užíva!) a úplne v pohode prejdú do latinskoamerických rytmov (Brazílsky karneval - samba, rumba, bossa nova a iné temperamentné záležitostí)
ťažko sa to predstavuje - pomôžem si videom z ich predošlého koncertu, i keď jednou skladbou ťažko vyjadriť všetky tie žánre ktoré Pink Martini hrajú
ok - zas mám ten pocit (ako vždy keď zažijem či objavím niečo výborné) že to neviem opísať slovami, lebo nemám v slovenčine dostatočné superlatívy :) Tak to skrátim - boli úplne fantastickí.
(a to povedala dokonca aj moja sestra, čo ich hudbu nepozná, s ktorou som tam bol a dostal som od nej ten koncert k narodeninám - ešte raz ďakujem)
Predtým ako zahrali skladbu Splendor in the Grass vraveli o čom je - že film bol o tom ako sa nedá vrátiť späť, a oni naopak sa chcú vrátiť naspäť. Ak to chcete skúsiť - vrátiť sa o 50, 75 možno aj 100 rokov naspäť - Pink Martini je odpoveď...
