From city to city, from dawn to dawn
From face to face, from soul to soul
As the struggle continues, there's no fate
There's no fate...
Občas rozmýšľam aký je tento môj osud, a či som vlastne v tom živote šťastný. Teraz je dosť nebezpečná chvíľa písať o šťastí, lebo sa necítim úplne najlepšie, ale - možno je to celé len cesta. Život je cesta. A nie cieľ. Ktovie kam smeruje tá moja cesta. Cítim však, že to nemám vôbec pevne v rukách. Skôr sa cítim ako list na prudkej rieke. Nemalo by sa nič stať, a niekde by som sa mal doplaviť, ale zatiaľ sa len plavím. Život je cesta...
Nemám veľmi rád Scootra. Je to obyčajný európske house do ktorého kričí blonďatý nemec, ktorého angličtina má čudný prízvuk. Jeho prvé songy boli v pohode, ale neskôr mi to všetko pripadalo strašne rovnaké. Aj No Fate. Skladba v ktorej je jedna chytľavá melódia a ostatok je len dorobená omáčka okolo. Muselo byť ľahké čosi také zložiť. A aj to ma štve. Nechcem mať rád hudbu, ktorú je ľahké zložiť. Priemyselné nahrávanie. Keď vyrábajú hudbu za pásom. Nájdu človeka, ktorý aspoň dobre vyzerá keď už nevie spievať, za mesiac mu napíše profesionálny textár pieseň, ktorá má byť hit, profesionálny vizážista dodá hviezde správny image, profesionálna skupina alebo DJ nahrá hudbu, a profesionálny strihač urobí z toho v štúdiu hit. Vymyslia novej hviezde chytľavé meno a show začína. Rok, občas dva, a potom sa na celú hviezdu zabudne a príde ktosi ďalší. Lepší. Alebo sa hviezda zúfalo snaží držať nad vodou a vydáva jeden tuctový song za druhým. Scooter nie je taká obyčajná umelo vytvorená hviezda a má svoju charizmu, ale aj tak je to len pseudoumelec. A No Fate je len obyčajná pieseň, ktorá sa mi nikdy nepáčila, ale aj tak som ju počul v ten deň strašne veľa krát.
Košice. Jedna z najkrajších častí môjho života. Od vtedy ako som tam skončil, som si hrozne veľa krát vyčítal, že som to tam nevydržal. Nie kvôli škole, ale kvôli tomu okolo školy. Živote na internáte, živote vo veľkom meste, živote, kde sa starám sám o seba. Nestihol som tam zažiť toľko vecí čo som mal, a aj keď to bolo celé nudné, stále mi ostalo pár zážitkov, ktoré mi to krásne obdobie pripomínajú. V druhom ročníku som býval na izbe s Serom a Becťom Telom. Žeke tam bol vlastne iba na prístelku a spal v strede izby na zemi na nafukovačke. S Serom sme sa v noci často krát bavili na tom ako sme mu ju vyfučiavali. Uprostred spánku som sa občas prebudil na tiché syčanie, ako z Žekovej nafukovačky unikal vzduch. Ráno sa vždy zobudil nevyspatý na tvrdej zemi a vyhrážal sa čo nám nabudúce spraví...
Seru je asi môj najlepší kamarát, a je ním asi práve odvtedy. Od prvého ročníka v Košiciach. Chodievali sme spolu na strednú a už vtedy sme zažili spolu toho strašne moc, ale v Košiciach to bolo asi najlepšie. Potom sme chodili spolu aj na VALM, ale to už nebolo ono, aj keď aj na to rád spomínam. Najlepšie to bolo v Košiciach. Tam mi pomohol kúpiť moju prvú gitaru a aj keď som tvrdohlavo trval na nejakej inej, nakoniec som sa nechal presvedčiť a aj vďaka nemu mám dodnes gitaru, ktorú mám strašne rád. Už na nej veľmi nehrávam, zmenila farbu z tej zvláštnej ružovkastej na akúsi obyčajnú, má na sebe už pár škrabancov, a aj keď si na nej ešte občas zahrám, nikdy ma nenapadlo, že ju mám vlastne vďaka Serovi. Aj on mal v Košiciach gitaru. Mala také nádherne mäkké struny a dali sa na nej strašne ľahko hrať barové akordy. Keď na nej hral na chodbe internátu na Jedlíkovej 9, chodba vytvorila nádhernú ozvenu, a vlastne - asi som odvtedy nenašiel iné miesto, kde by gitara hrala tak krásne ako tam.
Neskoro po tom sme to skúšali a išli s gitarami až do dovalova, a hrali pod diaľničným mostom, a aj keď to bol krásny výlet, zvuk sa nikdy nevyrovnal tomu, čo som počul na tej internátnej chodbe. V tom dovalove - "chodil" som vtedy s Lolou. Dievčaťom s hroznou povesťou a ešte horším osudom. Aspoň tak to vždy vravela. Všetci chlapci, s ktorými pred tým bola (a nebolo ich málo) s ňou boli kvôli sexu. Sen každého chlapca - dievča, ktoré má tak rado sex, že nemá problém ho mať s niekým hneď v prvý večer. Tak to začalo aj so mnou. Najprv som myslel, že je to len záležitosť na ten večer, ale nechcel som jej len tak povedať čau, a tak sme strávili istý čas spolu. Bolo to celkom smiešne. Bola tak strašne mladá - niečo ako moja malá sestra. Ešte aj Seru mi vravel že nechápe, ako môžem byť s niekým ako je ona. Ako môžem niekoho takého milovať. Klamal by som keby som povedal, že to bola normálna láska. Bolo to o sexe, ale aj tak som ju mal rád. Stále mám. Je to taký zvláštny typ dievčaťa. Zažilo toho toľko, koľko normálny človek nestihne za celý život. Asi aj preto som bol s ňou rád. Vždy sa bolo o čom s ňou rozprávať. Vedel som ju počúvať a ona vedela počúvať mňa. A ešte sa aj vedela celkom dobre bozkávať... Zobral som ju vtedy aj do Dovalova, keď sme s Serom hľadali ten dokonalý zvuk, ktorý je aj tak iba na internátoch v Košiciach. Trval som na tom aby šla, pretože som chcel aby mala pocit, že sa za ňu v žiadnom prípade nehanbím a mám ju fakt rád. Náš "vzťah" skončil tak rýchlo ako začal, a odišla za ďalším chalanom, ktorý jej vtedy pripadal úžasný. Myslím, že to bol Vybmibib a potom Cdbážwa Moekut, Bošu Kubykäw a kto vie koľkí ďalší. Aj tak si však myslím, že je to správne dievča. Ktovie aký je jej osud... Myslím že určite rýchlejší a zložitejší ako tento môj. To je tá daň za všetky tie zážitky čo zažila.
Na chodbe vtedy Seru raz hral aj svoju pieseň - Butterflies in the Stomach. Vtedy som nevedel, čo tá fráza znamená v angličtine, a tak som si predstavoval skutočné motýle ako lietajú v niečom bruchu. Taká tá krásna magická predstava. A pieseň - aj tá bola magická. S Serovim zachrípnutým, trocha prefajčeným hlasom, na tej mäkkej gitare v nádhernej ozvene internátnej chodby. Sedel som tam oproti nemu na zelenom linoleu v roztrhaných rifliach a ticho mu závidel, že dokázal zložiť niečo tak úžasné. Dnes si už nepamätám ani nápev tej skladby, ani slová, ale viem že bola úžasná. Možno si ju už nepamätá ani on. Zapisoval si svoje piesne do takého malého zošita, svojim škaredým písmom a keď sme sa raz neskôr stretli a chcel zahrať niečo z toho zošita - niečo čo zložil hrozne dávno, tak si nedokázal na to spomenúť a tak odložil zošit s úsmevom nabok. Tak už to s úžasnými vecami býva. Sú ako sny. Keď sa človek občas zobudí má taký pocit, že sa mu snívalo niečo úžasné. Občas mám taký pocit, že to bolo natoľko úžasné, že by som to mal celé napísať a bol by to výborný príbeh - mohli by to sfilmovať, ale potom zatvorím zase na pár hodín oči, a keď sa znova preberiem, tak si s príbehu veľa nepamätám a tie fragmenty čo ostali v pamäti mi pripadajú ako nejaký nezmyselný sen. Taký sen som mal aj dnes ráno. Bola v ňom Tyloe. Bola v úlohe nešťastnej slobodnej matky, tak ako v skutočnom živote, ktorá nemala na nič čas a peniaze. Hľadala každý deň novú lásku, možno ani nie tak kvôli sebe ako kvôli svojej malej dcére. Ja som jej sľúbil, že na ňu počkám. A v tom sne sme sa mali stretávať každý večer. Každý večer ma chodievala čakať do nejakej záhrady aby mi mohla porozprávať ako jej je zle. Poplakať si pri mne, lebo ja som ten jediný, kto ju ešte pochopí. Nikdy som do tej záhrady neprišiel. Cítil som sa hrozne, a strašne som ju chcel stretnúť a potešiť ju ale nikdy to nevyšlo. Keď som raz prišiel, videl som ju už len odchádzať... Potom som ju hľadal všade naokolo, ale už len nejaká staršia pani mi povedala, že teraz jazdí na kamióne. Prvá žena v histórii kamiónovej dopravy. Chcela zarobiť peniaze pre tú malú a asi si chcela dokázať, že to celé zvládne. Na konci toho sna ju našli mŕtvu. Vlastne nie mŕtvu, vyzeralo to ako keby bola mŕtva už dlho. Kamera, cez ktorú ten sen prebiehal sa vzdialila od jej tela, a nejakí ľudia okolo - boli to asi vedci, povedali čosi v zmysle - a to je všetko čo vieme o tejto žene. O jej humánnom živote. O jej profesionálnom živote toho nevieme, ale prežila ťažký súkromný život. Odniesli jej telo, a z akejsi police zložili ďalšie telo. Nejaký vedec dal pokyn aby mužovi, ktorého zložili odobrali hlavu. A tak tam ostal sedieť - a aj keď mu hlavu odobrali a položili pred neho, stále mal na krku tú svoju, pozeral sa na tú na zemi a čosi si mrmlal. Vyzeral ako blázon, a slová jedného z "vedcov" to aj potvrdili. "Tento muž venoval celý svoj život hľadaniu univerzálnej ekonomickej teórie, aby si zabezpečil bohatstvo. Rozmýšľal však tak veľa, že to jeho mozog nezvládol a zošalel z toho. Jeho projekt - teória sa volala..." A vtedy pomyselná kamera zobrazila tvár toho blázna ako si šepká "Kabalos"...
Veľa vecí si už nepamätám presne, a tak som ten sen trocha upravil, ale bolo to o tomto. Keď som sa ráno prebudil, tak som bol posadnutý myšlienkou napísať dnes ten príbeh. Príbeh o žene, ktorá mala ťažký život. So všetkými surealistickými prvkami, ktoré existujú iba v snoch. A nakoniec - tá smrť. Čitateľ by si už už myslel, že je to nejaký čudný koniec a takto to nemalo skončiť, ale potom by prišlo rozuzlenie a centrom záveru by boli tí vedci čo skúmajú mŕtve telá a na základe ich hláv pátrajú po príbehoch, ktoré tí mŕtvi ľudia prežili. A hlavná hrdinka - napriek svojmu ťažkému životu nebola vôbec dôležitá. Jej príbeh bol už dávno prežitý a nemohla nijako zmeniť svoj osud. Bola len predmetom skúmania akýchsi šialených vedcov... Príbeh mi ráno prišiel strašne zaujímavý, ale už poobede som na to celé zabudol, a keby som si teraz na to nespomenul, nikdy by som si už na ňho nespomenul. Tak ako Seru na svoju pieseň o motýľoch.
Bývali sme na najvyššom poschodí v A Bloku. Posledná izba na chodbe. Blok A bol pre najväčšiu elitu a zohnať tam miesto bol vcelku problém. Jedine na Áčku bolo možné zaviesť do izby internet a toto luxusné miesto mi ešte rok predtým vybavil Ďuďu Rycsu. "Pracoval" ako technik v študentskej televízii a tak mal z toho aj nejaké výhody. Vybavil nám všetkým štyrom miesto na Áčku. Mne, jemu, Kbeňovi a Šdifovi. Ružu nespravil skúšku z Matematickej analýzy. A tak som stratil jedného veľmi dobrého kamaráta. V prvom semestri na materiáloch nám tá slečna čo nás to učila povedala o tom aké krásne sú priateľstvá, ktoré si nájde človek na vysokej škole v prvom ročníku. Na tých ľudí nezabudnete nikdy. Neviem, či je to tiež pravidlom, ale tí najlepší priatelia z prvého semestra na vysokej väčšinou musia odísť na konci prvého ročníka. Zažil som to v Košiciach s toľkými kamarátmi. Okrem iných aj s Ružuv a Kbeňuv. A tak sme na Áčko šli len my so Šdinewom. On nebol až taký najlepší kamarát, ale bol v pohode a - aj on koncom druhého ročníka musel odísť. Na izbu, keďže po Kbeňovi a Ďuďuvi zostalo prázdne miesto som si zobral Sera a Šdifuvi pridelili akéhosi piataka. Starého zarastného týpka, čo vyzeral ako terorista. Aj on však bol v pohode chalan, a ako všetci dobrí aj on na konci roka odišiel, keďže úspešne dokončil školu... Na našu izbu sme s Serom zobrali ešte Žeky - na prístelok. A niekedy v tom období bol obrovským hitom No Fate. Kajo vtedy chodil s Wowsou a každý týždeň mu strašne chýbala. Raz teda k nám prišla na internát na návštevu. Odišli aj s Serom do vedľajšej izby a pustili si patrične nahlas Scooter - No Fate. Hralo to 2x, 5x, 10x možno 50x za sebou. Ja som sa vtedy asi akurát učil. Neviem presne po koľkom raze ma to už vytočilo a zobral som sa, že im niečo poviem. Keď som tam vošiel, tak sa vášnivo bozkávali, takže som len zatvoril dvere a povedal sorry. Asi si ma ani nevšimli. Ja som odišiel naspať do svojej izby a povedal som si, že mi ten Scooter asi až tak nevadí. Najskôr som si myslel, že to púšťajú len tak dookola, aby ma vytočili. S Serom sme také hlúposti robili veľakrát. Myslel som že čakajú po koľkých opakovaniach tam vôjdem a potom sa obaja rozosmejú, ale oni vtedy zjavne nemysleli na nejaké sociologické prieskumy. V ten večer to zahralo asi fakt tých 50x a mne sa ten song poriadne vryl do pamäti. Závidel som Serovi tú jeho babu, lebo ja som žiadnu nemal, a rozmýšľal som či aj ja niekedy zažijem to, že budem natoľko zahĺbený do toho ako dobre mi je s dievčaťom, že mi ani nebude vadiť, že v pozadí hrá tá istá pieseň už 20ty krát dookola. Zatiaľ som také čosi nezažil, ale - asi by som chcel... Ak by som si mal vybrať pieseň bola by to No Fate. Je taká zvláštne smutná. Asi tá melódia. Keď ju počúvate dosť dlho tak sa zamýšľate nad celým osudom, a zväčša sa myšlienky začnú uberať tým smutným smerom. Je to vlastne celkom nebezpečná pieseň. Keď pri nej rozmýšľate skončíte v ten večer s nostalgiou, a nenávisťou voči celému svetu za to ako sa vám strašne nedarí...
Neviem či sa mi vtedy darilo alebo nie. Viem, že netrvalo dlho, a za školy odišli aj moji poslední dobrí kamaráti - Seru s Becťom. Neexistoval žiaden dôvod (okrem vzdelania a titulu, ale na to som vtedy nemyslel) prečo tam ostávať. V skutočnosti prvé semestre "prežili" len tí najzdatnejší, a slovo "najzdatnejší" bolo v tej chvíli synonymom "najnudnejší intelektuáli". Asi aj preto som odišiel. Dnes občas ľutujem, že som tam neostal, ale viem aj to, že bez všetkých tých mojich kamarátov, ktorí museli odísť, by to už nikdy nebolo ono. Možno aj ja som niekomu strašne chýbal keď som odišiel...
Chýba mi ten život a všetko to čo som vtedy s Serom mohol robiť. Stačilo aj to že som sa s ním mohol rozprávať. Vymýšľať neskutočné teórie, trénovať psi energiu, alebo si len robiť srandu s ľudí - najčastejšie so Žeky. Raz keď prišiel mierne opitý, tak som sa rozhodol, že ho skúsim uspať na stoličke. Dobiedzal som doňho, až kým prijal moju výzvu a sadol si na stoličku. Vravel som mu, že sa mi nevydrží pozerať do očí toľko koľko ja jemu... Celý čas som sa na ňho pozeral a snažil sa mu vsugerovať, že je strašne unavený. Bolo to možno aj kvôli tomu, že bol fakt opitý, ale ja som bol na seba hrdý keď tam na tej stoličke po pár minútach zaspal. Keď sa ráno zobudil, určite ho musel strašne bolieť chrbát a krk. S Serom sme sa na tom samozrejme ohromne bavili. Ešte doma som robil často pokusy z chémie, a raz som náhodou zistil ako nepríjemne smrdí močovina... Takže som sa s Serom raz rozhodol urobiť si srandu aj s Šdinewa. Stačí nechať variť úplne malú kvapku moču a o nepríjemný zápach je postarané. V Šdifovej izbe to fungovalo dokonale. Za pár minút bolo v izbe na nevydržanie. Najkrajšie na tom bolo, že nebolo vidieť žiaden zdroj onoho odporného zápachu. Už už sme sa s Serom tešili ako prekvapíme Šdifa, ale nanešťastie prišiel ešte predtým Sucťu a okrem toho, že nad nami pokrútil hlavou, celú Šdifovu izbu vyvetral. Škoda. Mohol to byť ďalší super zážitok, na ktorý by som dnes mohol spomínať.
Alebo keď raz Žeke ošťal Sere. Prišiel raz neskoro v noci - samozrejme opitý, a my s Serom sme už spali. Prebudil som sa na divné zvuky ako Žeke pľul na naše periny... To však bol len začiatok, lebo už o pár sekúnd som začul charakteristický zvuk človeka, ktorý vykonáva malú potrebu, a dopadanie tekutiny na Seruvu perinu. Na to sa samozrejme Seru prebudil veľmi rýchlo a Žekovi vynadal. Žeke mu s úplne chladnou hlavou na to odvetil "No čo, nebuď citlivka...". Čakal som, že Seru bude zúriť, ale on namiesto toho len nadával sám pre seba a išiel si na chodbu zapáliť...
Častokrát sme hádzali sáčky s vodou na študentov ktorí sa pod našimi oknami tešili zo stavania snehuliakov a potom sme sa zo strachu zamykali aby nás nejaký mokrý frajer neprišiel navštíviť...
Raz v zime sme zabudli zatvoriť v piatok okno a tak keď sme v nedeľu prišli našli sme iba zasneženú izbu, už si ani nepamätám kde sme vtedy spali...
Takýchto epizód sa tam stalo určite strašne veľa a - všetko mi to chýba. Všetci tí ľudia, a všetky tie veci čo som spravil, aj nestihol spraviť. Dnes nerobím žiadne také veci, a mám strach z toho, že už nebudem mať na čo spomínať. Nemám tu dnes vôkol seba žiadnych správnych kamarátov. Seru je v Prahe, a ja občas rozmýšľam, že by som tam šiel za ním. Bývať blízko pri ňom a možnosť sa s ním hociktorý deň stretnúť by ma asi hrozne potešila. Aj keď na to nejak často nemyslím, viem, že mi chýba. Keď si s ním aj niekedy píšem na počítači, už to nie je ono. Nikdy nedokážem začať rozhovor na nejakú úžasnú tému ako kedysi. Nedokážem to s Serom, s ktorým som si rozumel v týchto veciach najviac, a tak to ani neskúšam s nikým iným. V tej dobe som žil dosť namyslený život, a veril som že všetci vôkol sú len ľudia, ktorí "to nechápu". Nebol to dobrý prístup, a časom som začínal ľuďom viac veriť. Veriť v to, že možno pochopia moje komplexné myšlienky a snažil som sa s nimi rozprávať "na úrovni". Samozrejme, že to nefunovalo, lebo ľudia - väčšina ľudí, sú ľudia, ktorí nemajú záujem sa hlbšie nad niečím zamýšľať a radšej sa teda týmto témam vyhýbajú. Ak nechcem vyzerať ako niekto, komu nik nerozumie, je nutné sa s ľudmi rozprávať "ľudskou" rečou. Veriť ľuďom, že pochopia je veľmi nebezpečné. Nepochopia. Tak to funguje, len vo filmoch a možno s pár výnimočnými ľuďmi, ktorí sú vo výnimočne dobrej nálade, na to aby vás pochopili. A pritom sa niekedy jedná o tak jednoduché záležitosti. Poviete dievčaťu, že ho máte rád ako ruža rosu, ako noc mesiac, ako nebo dúhu a - ak nenarazíte na tú pravú tak to pochopí len ako "Si fajn baba!". Nikdy nepochopí to čo som jej chcel naozaj povedať... A to je pritom tak jednoduchá vec ako láska. Často mám v hlave nádherné slová, ktoré však nikdy nikomu nepoviem, lebo viem, že ich pochopí len málokto. Občas to risknem, a skúsim vyjadriť aj zložitejšiu myšlienku, ale vo väčšine prípadov to tá druhá strana nepochopí. Nejde len o city. Ide o každodenné veci, ktoré sa dajú spraviť obyčajne, alebo úžasne. Bohužiaľ ten úžasný spôsob robenia bežných vecí veľa ľudí nedokáže pochopiť. A tak potom nerobím úžasné veci, a žijem "normálne". A stáva sa normálny človek aj zo mňa. Zapadám do davu, a uvažujem, že je nanič vytŕčať z radu. Ľudia sa po tom na vás iba zvláštne pozerajú. Seru vždy pochopil každú moju myšlienku na 100 percent. A ja jeho asi tiež. Boli sme dvojica ľudí, ktorí boli "nad všetkými". Úžasný pocit. Stálo to dokonca aj za to, že svet vás vníma ako čudákov. Bolo to preto, že sme neverili ľuďom, a len neradi si pripúšťali, keď bol niekto naozaj lepší ako my. Dnes si to pripúšťam až príliš často. Akonáhle som začal veriť v ľudí, v to, že sú rozumní, a tí hlúpi su kdesi inde, veci sa začali iba zhoršovať... Občas sa totiž stane, že ja sám som si pripadal ako zvláštny a ich som bral ako to čo je normálne. S týmto prístupom som sa čoskoro stal jeden z nich. Seru sa pomaly vytratil s môjho života a 90 percent ľudí, ktorí sú dnes okolo mňa sú tupci... Nebezpečné na tom, je že v rámci zlepšovania mojich sociálnych schopností sa ich snažím brať ako "správnych kamarátov". Zahadzujem všetko na čo som bol hrdý a stávam sa jeden z nich. Nepríjemným dôsledkom je to, že vidím ako sa stávam obyčajný a priemerný. Ak som len priemerný tak s mojim sebavedomím je to čoraz horšie, a často sa mi stáva, že si uvedomujem, že sa mi nejak nedarí, a začínam trocha všetkým tým tupcom závidieť. Samozrejme, že ani nie je čo, len teraz mi každá obyčajná vec pripadá ako dôvod na obdiv. A to všetko preto, lebo som začal veriť v ľudí. Bez rozdielov. Tí ľudia sú potom natoľko vypočítaví, že sa snažia celé to zneužívať. Jednajú so mnou ako s tupcom a ja - ja ich nechávam v ich presvedčení akí sú dobrí. Už nedávam ľuďom najavo, že to čo robia nie je dobré. Je mi to jedno. To by nevadilo. Vadí to, že aj mne to začína byť jedno čo robím ja. To je chyba a musím s tým zase niečo spraviť. Teraz som v tom období keď sa dosť rozhoduje o mojom živote, a dôvera v ľudí a nedostatok sebavedomia mi veľmi nepomáhajú.
Včera som bol na interview s chlapíkom, ktorý je dokonalým prototypom tupca. Obchodník, ktorý si myslí, že všetci ostatní sú len hlúpe ovečky a on ich vďaka svojej neprestrelnej charizme presvedčí o všetkom. Aj mňa chcel presvedčiť o tom, že nič neviem, a ak chcem niečo vedieť musím si u nich zaplatiť tréning za nemalé peniaze. Samozrejme, že som ho v tom nechal, a tváril som sa že ma to zaujíma... Celý čas sa usmieval, súhlasil so mnou a ja s ním a určite si myslel ako krásne ma presvedčil. Za týždeň mu mám dať vedieť ako som sa rozhodol... Ja som sa rozhodol už predvčerom, ale nechám ho trošku čakať. Nech si zaslúži tie peniaze za ktoré to robí. Ak je takých ľudí na svete viac, tak naozaj sa nemusím ničoho báť, lebo to čo dokáže on, viem ja 10x lepšie. Je to dobrý pocit, keď stretnem absolútneho hlupáka, ktorý má pocit, že absolútnym hlupákom som ja. Je radosť s takými ľuďmi spolupracovať. Výborný liek na skleslé sebavedomie. To najdôležitejšie. Ľudia majú približne rovnaké mozgy. Dokážu sa naučiť približne rovnaké veci, ale bez dostatočného sebavedomia, ostanú vždy len pri zemi. Tak ako sa to stáva v poslednej dobe aj mne. Moje super sebavedomie, ktorým dokážem vždy zamaskovať nedostatok vedomostí a schopností, sa mi teraz nedarí nikde uplatniť. Potreboval by som stretávať viac tých hlupákov. Nepotrebujem ich ani o ničom presvedčiť, stačí sa s nimi len tak porozprávať, už aj to mi dáva hrozne dobrý pocit. A to potrebujem v živote. Nie peniaze, lásku, šťastie. Ja potrebujem mať dobrý pocit zo samého seba. Vlastne to nie je ani ťažké. V svete plnom hlupákov...
Aj v Košiciach bolo veľa ľudí, ktorí mi dávali pocit výnimočnosti. V každej škole takí ľudia bývajú. Existuje veľa omoho talentovanejších ľudí ako ja, ale s nedostatkom sebavedomia. Je zábavné sledovať ako mi závida, to čo ja závidím im... Je zábavné pozorovať ako keď rozprávam o tom, že 90 percent ľudí čo poznám sú tupci, tak sa každý vie zaradiť do tých 90 percent. Dokonca aj tí moji správni kamaráti, ktorých mám úprime rád si potom občas myslia, že ich berem ako tupcov :) A to len pre ten ich nedostatok sebavedomia. Sebavedomie je veľmi dôležitá vec. Všetci mi vždy vraveli, že mne rozhodne nechýbalo a občas som poriadne arogantný a namyslený ale cítim, že je to práve naopak. Nedokážem ešte stále byť hrdý na to v čom som dobrý. Je úplne prirodzené, že sa vždy treba tváriť skromne, lebo nie je nič horšie ako namyslený hlupák. Vlastne je - talent, s nedostatkom sebavedomia. Ako Scooter. Podľa mňa nemá veľmi talent, a to čo dosiahol nebolo vďaka tvrdej práci, ale kvôli charizme a sebavedomiu. Ako aj vraví v jednej zo svojich prvých piesní. It's nice to be important but it's more important to be nice... A tak to presne je. Nie je to kvôli tomu, že svet je krutý. Je to kvôli tomu, že ľudia sú takí ako sú. Hľadajú potom vodcov lebo neveria tomu, že sa dokážu viesť aj sami. Vznikajú sekty a spolky kde ten kto získava je vždy len vodca so sebavedomím. Nikdy neveril v ľudí a celý čas ich považuje všetkých za tupcov. To je kľúč k úspechu. Je to tvrdé, ale je to tak. Je treba byť "sviňa". Tak príde úspech najrýchlešie (a potom neúspech :) A tvrdou prácou to ide najpomalšie...
Ľudia, ktorí sa nikdy nad takýmyto obyčajnými vecami nikdy nezamýšľajú ani nevedia, ako veľa strácajú. A nezamýšľajú sa nad tým preto, lebo by to nepochopili. Začarovaný kruh. Je ľahké do ňho spadnúť. Stačí keď vás opustia správni kamaráti a vy hľadáte nových v nesprávnych ľuďoch... Človek by mal byť vždy tým čo naozaj je. A tak nejak to plánujem v najbližšej dobe robiť. Obvykle píšem niečo ako "snáď to vyjde", ale teraz niečo také nenapíšem. Lebo viem že to vyjde. Nech sa stane čokoľvek, takýto životný postoj to nemôže pokaziť...