A tak mám rád techno asi od svojich 12tich rokov. Dnes to znie zvláštne, a neviem si predstaviť 12 ročné "dieťa" ktoré sa rozplýva nad krásou a dokonalosťou na prvý pohľad dekadentnej hudby a najmä - zdá sa mi neprirodzené, že niekto tak bezstarostný a jednoduchý ako ja v svojich 12 tich rokoch mohol mať rád niečo tak komplexné. Bežní ľudia počúvajú bežnú hudbu. A nie je na tom nič zlé. Aj ja mám rád bežnú hudbu. Akurát som si obľúbil aj tú neobvyklú. Techno made in Nederlands. V tejto chvíli sa oplatí pozastaviť nad tým čo nazývajú Technom súčasní fanúšikovia. Nekonečné slučky tých istých rytmov, ktoré sa vlečú odporne pomaly a obsahujú strašne veľa chýb (nečistoty v rytme, alebo ako to nazvať) Jednoducho úbohé, vhodné pre clubberov, ktorí si k dobrej nálade pomohli niečím chemickým a teraz im táto nekonečná slučka a blikajúce farby pripadajú úžasné. Nenávidím tento druh hudby a v duchu ma štve, že práve táto sa dnes volá Techno. To moje techno dnes volajú Hardcore, Gabber alebo Terror. Nuž v skutočnosti sú Hardocore, Gabber aj Terror podľa mňa odlišné štýly, ale to nie je dôležité. Dôležité je, že viem čo mám rád. Smutný fakt je, že pred pár rokmi som sa od techna akosi odlúčil. Keď kazety dokončili svoju éru, aj moja zbierka Techna začala zapadať prachom. S nástupom mp3 nastúpila aj iná hudba a nájsť dobré Techno ako mp3 bolo pri počte fanúšikov skoro nemožné. Viem, že veľmi dlho som mal v mp3 iba Cartoons in progress a Hardcore Slam, ktoré som našiel na nejakom albume Scootra. Jednoducho - od mojich približne 20tich rokov som s technom na nejaký čas musel prestať.
Dnes pozorujem zvláštnu vec. Ako som prestal s technom, prestal som aj s mnohými ďalšími vecami. Zmenil som sa a - nejak to nebolo k lepšiemu. Možno je to odvážne tvrdenie, ale myslím si, že aj techno malo na mňa dobrý vplyv. Táto veta bude znieť určite ako nezmysel, ale myslím, že techno ma spravilo aj citlivejším. Je nepochopiteľné ako taká surová kakofónna "hudba" môže v niekom rozvíjať srdce. Ale tak nejak to cítim.
Vďaka technu som začal byť kreatívny. Podnietilo to moju lásku k hudbe. Najprv som skladal piesne vo Fasttrackeri 2. Ešte predtým v nejakom inom trackeri. Tetramede. Neskôr samozrejme brat a jeho s3m v Scream Trackeri. Vtedy sme boli obaja dosť kreatívni. Aj dnes keď počúvam niektoré tie skladby cítim akúsi zvláštnu hrdosť. Neskôr som začal s gitarou, potom som písal piesne, dnes basa... Myslím, že to prišlo všetko pomaly a aj vďaka tomu technu. A aj to ako som žil... Techno je synonymum dokonalosti, a vychutnať si ho dokázala len tá najväčšia elita. Vtedy som to tak necítil, ale dnes som hrdý na to ako som žil. Mrzí ma, že som sa nesprával prirodzenejšie, a viem, že už vtedy som v sebe cítil, že som iný ako sa tvárim byť, a iba niečo predstieram. Dnes sa snažím byť prirodzenejší a vravím to čo cítim. To preto, lebo mi to pripadá dokonalejšie. Ako techno.
Open Your Mind, nie je ničím výnimočná skladba. Klasický zástupca holandského prúdu, a zvolil som si ho iba preto, lebo to bola prvá skladba, ktorá dnes vo winampe hrala predtým ako som začal písať. Ale aj teraz počúvam online gabber rádio. Kvôli inšpirácii. Aby som napísal tento príspevok čo najdokonalejšie. Plný nostalgických spomienok a dokonale technický zároveň. Ľudia spomínajú na iné skladby, ktoré zmenili ich život. Skladba pri ktorej zažili prvý bozk, prvý sex, alebo iný prvý úspešný okamih v živote bežného človeka. Techno sa veľmi nehodí k týmto prvým okamihom. A ani tento song nie je súčasťou nejakej výnimočnej prvej spomienky. Alebo. Vlastne je. Mojej prvej cesty do Čiech. Za hranice. Nebola to úplne prvá cesta, lebo viem, že keď som bol malý tak sme boli s rodinou v Rožňove, ale to v tejto chvíli nerátam.
Chodil som asi do 3 tieho ročníka na strednej, ale určite to neviem. Môj verný technokamarát - lebo také spriaznené duše, ktoré s vami milujú to čo všetci odsudzujú, sa vždy nájdu, sa volal Hoťy Vosgák. Chalan s takým zvláštnym účesom. Vlastne celkovo vtedy vyzeral zvláštne ale to nie je dôležité. Dôležité bolo, že mal rád techno. Preto som ho bral ako super kamaráta, a rešpektoval ho. Je asi celkom ľahké získať si moju dôveru a rešpekt. Viem, že na oznamko som mu chcel napísať nejaké úžasné techno motto. Nič prevratné ma nenapadlo a tak som napísal "World is Terror. Be Terrorist" Vtedy mi to prišlo vtipné, a aj on sa tváril, že sa mu to páči, ale dnes ma to mrzí. 
Všetok ten terorizmus na svete a - nechel som techno spájať s násilím. Hoťy nemal veľmi rád počítače. Možno mal. Ale rozhodne nie natoľko aby išiel aj on na Invex. Najväčšiu počítačovú udalosť vo východnej európe. Bol som na invexoch, ešte aj pár krát potom, ale prvý krát je proste prvý krát. Ešte pár týždňov predtým zohnal Hoťy kdesi úplne nový špičkový album Thunderdome XIV. Absolútna novinka. Keď som ho počul prvýkrát tak som bol trochu sklamaný ako to pri nových veciach býva. Poznáte ten pocit, keď dostanete do rúk nový album, pustíte si ho a úplne ničím vás neosloví. Potom si ho náhodou pustíte druhýkrát a uvedomujete si, že to je ten nevýrazný album, čo vás ničím neoslovil. Za pár dní sa ale stane zvláštna vec. Z ničoho nič sa vám v hlave objaví nápev a po pár minútach premýšľania si spomeniete, že to je pieseň z toho nevýrazného albumu. Len kvôli nej si púšťate album stále dookola, a nakoniec zistíte, že je to hudba, ktorá sa vám páči.
S Thunderdome XIV to nebolo také priamočiare, ale aj tak sa mi po pár počutiach začínal páčiť čoraz viac, a potom som si ho zobral aj na môj "prvý" výlet do Čiech. Nebolo to dlhé rozmýšľanie. Bral som to najmä preto, že som chcel byť in. Nie preto, že by to bola moja najobľúbenejšia hudba v tej dobe. Len som chcel vyzerať ako frajer, ktorý počúva absolútnu novinku. Však čo ak ma tam v Česku stretne neznámy týpek, alebo nedajbože česká fanynka a spýta sa ma čo za hudbu to počúvam. Pocit, že by som mohol povedať "Thunderdome XIV - absolútna novinka" mi dával akýsi zvláštnu silu. Nikdy som vtedy nedostal príležitosť pochváliť sa svojim vyberaným vkusom, ale mal som aspoň možnosť počas celej tej dlhej nočnej cesty počúvať hudbu, na ktorú teraz môžem spomínať. Cestovali sme skoro ráno, a ľudia v autobuse boli úplne rozdielne typy. Obyčajní frajeri, ktorí šli na Invex, kvôli tomu aby sa mohli na deň uliať zo školy, potom takí tí budúci-informatici, ktorí sa strašne tešili, že uvidia absolútne počítačové novinky, pár ľudí čo sa šli zahrať do game hall, a najväčšia skupina si proste spravila pekný výlet. Bol tam aj Ciby so svojou vtedajšou frajerkou Bikou. Vždy ju volal Biki. Nikdy jej nepovedal tak pekne, ako to zaľúbení zvyknú... A samozrejme Kilťy. Žisi. Myslím, že oni tam boli najmä kvôli tomu dňu voľna v škole, a peknému výletu. Potom Fuky Zyknámz - u ňho som prvýkrát videl internet v domácich podmienkach. Predtým som ho videl len v škole kde šiel hrozne pomaly a - keď sa nám po 5 minútovom čakaní podarilo s Hoťom zobraziť na obrazovke nejaké symboly Thunderdome, tak sme mali zase ten zvláštny pocit výhry. Viem, že keď som vtedy šiel na internet k Fukyvi, zobral som si zo sebou diskety a domov doniesol ďalšie techno obrázky. Symbol ID&T - toho čarodeja som mal aj dlho nakresleného na stene. Myslím, že sa mi tá kresba vydarila. V tejto chvíli ma strašne mrzí, že ju nemám...
Ale naspať do Brna. Invex býva v jeseni a tak som išiel v dlhom plášti. Ďalší symbol frajeriny a dokonalosti. Nik v triede nemal odvahu (alebo šatník?) chodiť v dlhom plášti, tmavými okuliarmi a punkovým účesom. Dnes nemám tú odvahu ani ja. Ale vtedy - vtedy som bol frajer, a rozhodne som si môj frajerský postoj plánoval zobrať aj na Invex. Je to smiešne, keď chce niekto vyzerať ako frajer, ale stále sa správa ako dieťa a potom vyzerá smiešne. Ja som na Invexe zbieral všade prospekty. Je jedno o čom boli, ak boli farebné tak som ich bral. Ako dieťa. Domov som vtedy doniesol asi dve tašky. Polovicu z nich som vyhodil hneď v prvý týždeň, ale druhú polovicu som poctivo postrihal a vytapetoval si s ňou izbu... Kilťy mal k výletu úplne iný prístup. Oblečený šiel ako na zemiakovú brigádu a nikdy nezabudem na tú epizódu z batohom... Ešte pred odchodom som čítal o tom ako sa na takýchto veľtrhoch kradne, a tak som samozrejme s Cibom a Kilťom plánoval, že prídeme domov o nejaký notebook bohatší. Samozrejme, že to len navonok, vedel som, že by som nemal nikdy odvahu nič zobrať. Kilťy so svojou povahou však nemal s týmto najmenší problém. Neviem či to bola vtedy len póza, ale keď sme šli okolo matičných dosiek, tak ho Ciby len tak zo srandy vyzval, že je mäkký nejakú zobrať. Žisi s kamennou tvárou začal skladať svoj batoh zo zemiakovej brigády z chrbta a načahovať sa k matičným doskám. Okolo nás bolo samozrejme veľa ľudí v sakách, ktorí sa už začali po nás obzerať a tak sme sa s Cibom radšej od hanby začali presúvať inde, a Žisu sme stiahli so sebou. Neviem či by to vtedy naozaj spravil a bol by schopný tú dosku fakt zobrať, ale určite sme o tom ešte dlho rozprávali a dnes som rád, že som zažil veci ako bola táto. Vždy sa nad tým pousmejem a chytá ma tá príjemná nostalgia.
Moc iných vecí si odtiaľ nepamätám. Viem, že tam boli ľudia natretí bielou farbou, ktorí simulovali robotov, a všetci okoloidúci sa ich pokúšali rozosmiať. Tí odvážnejší (ako Huny) si vraj trúfli aj siahnuť na robotov ženského pohlavia. Boli tam balóny, ktoré sme ako všetko zadarmo samozrejme brali. Musel som vyzerať fakt veľmi smiešne v mojom frajerskom plášti s dvoma igelitkami prospektov, a bielymi balónmi nad hlavou. Bola tam aj nejaká súťaž o tlačiareň, a stačilo správne odpovedať na tri otázky a zaradiť sa do žrebovania. Bol som tam s Fukom a nevedeli sme odpoveď ani na jednu z nich. Ukecali sme však milú slečnu, ktorá mala na starosť zber vyplnených letákov s tipmi súťažiacich a tak nám prezradila správne odpovede a my sme sa zaradili do žrebovania. Nevyhrali sme - samozrejme, tak už to býva... Potom tam bolo digitálne fotenie. V tej dobe absolútna novinka. Veľa ľudí sa vtedy odfotilo a mali v počítači svoju fotku čo som im náramne závidel. Mať v počítači svoju fotku bola pre mňa obrovská vec. Biki sa vtedy len smiala na tých hrozných ksichtoch, čo sa tam chodili fotiť. Ona bola vlastne zvláštne dievča. Občas milá, ale niekedy tak hrozne blbá, že som sa až čudoval Cibovi ako to s ňou vydrží. Pamätám si tiež v ako v game hall predstavovali prvýkrát prilby na virtuálnu realitu. Všetky boli samozrejme obsadené hráčmi, ale po asi desaťminútovom čakaní som dostal možnosť si jednu z nich vyskúšať. Mal som ju na hlave len pár sekúnd, lebo nefunovala a vysielala len šum. Ale 3D šum! Možno to bola len moja predstavivosť, ale fakt mi to pripadalo, že šumí trojrozmerne. Napriek pokušeniu bližšie to preskúmať som hneď helmu zložil, lebo tešiť sa z helmy, ktorá nefunguje nebolo veľmi "in" a v tej dobe som si dosť zakladal na tom, ako veľmi "in" som. Našli sme tam aj jednu fajn hru. Pray for Death. Šla krásne plynulo, postavičky boli veľké a vtedy sme sa s Cibom a Kilťom dohodli, že si ju kúpime. Cracknutú samozrejme. Od Fucuho. Jeho brat bol významný počítačový pirát a vedel zohnať hocičo. Aj Pray for Death. Za nejakých 30Sk na jedného bola hra naša. Nejakých 20 diskiet. Žisi tie diskety nosil domov asi na 5 krát, vždy mu nejaká z nich nešla. To sa stávalo často, keď ste chceli preniesť program na veľa disketách, že to vyšlo tak na 3tí krát kým boli všetky diskety skopírované správne...
Ten invex bol najlepší čo som kedy zažil. Aj keď som neskôr pozeral hodnotenia predošlých invexov, na tom "mojom" bolo najviac vystavovateľov aj ľudí. V nejakej súťaži som im nechal aj adresu a tak mi pár rokov potom chodila vždy pozvánka na ďalší ročník. Bolo to milé. Na ďalší ročník som však nikdy nešiel... To už som bol v Košiciach a nejak to nikdy nevyšlo. Škoda - možno aj tie iné invexy boli fajn.
K technu som sa dostal po tej pauze spôsobenej ústupom kaziet až po pár rokoch. Na vojenskej akadémii mi doniesol Byžcy Vyskymci cd s nejakou fajn hudbou. Bol to výber pár Thunderdome a ja som si opäť pospomínal na staré dobré časy... Zvláštne - Byžcy na strednej nikdy nemal rád Techno. Počúvaval skôr rock, a český punk. A keď mi dával to cd vravel o tom ako ho celé techno chytilo a aká je to super hudba. Aj tak to už však nebolo to čo predtým. Moja rodina si už aj odvykla od tej hnusnej hlasnej hudby, a keď som sa ju pokúšal teraz znova presadiť, tak boli samozrejme nespokojní. Asi aj z tolerancie, a asi z pocitu, že nikde vôkol nebol nik kto by moje nadšenie z techna zdieľal, som ho teda viac menej stíšil... Len nedávno som na dc++ stiahol celú antológiu Thunderdome, ale aj tak ma to veľmi nechytilo. Neviem - na techno treba mať asi tú správnu náladu. A dostatočne tolerantné okolie, ktorým nevadí "odporná" hudba reprodukovaná patrične nahlas. Posledné dni počúvam techno na slúchadlách ale nie je to vôbec ono. Nie je cítiť v celom tele ten nádherný tlak basov a nech pridávam hlasitosť koľko chcem, stále je to nejaké slabé. Jedného dňa, keď budem bývať sám si techno ešte raz poriadne vychutnám. Ako som vravel - zmenilo ma. Ten pocit dokonalosti stimuluje. Pri riešení problémov je techno dokonalý soundtrack. Soundtrack developera. Keď som pracoval na diplomovej práci v pozadí hralo samozrejme techno. Nahlas. A mal som ten úžasný pocit ako ma povzbudzuje k rýchlejším výkonom. Neviem to zdôvodniť, ale keď počúvam techno je miera mojej koncentrácie značne vyššia. Problémy sa stávajú jednoduchými a všetko sa deje rapídne. Ako hudba, ktorá hrá. Možno je to tým, že sa človek snaží držať krok s rytmom a potom rozmýšľa na rýchlejších otáčkach ako obyčajne. Ako aj teraz. Píšem už viac ako 2 hodiny a vôbec si neuvedomujem tok času. Neuvedomujem si vlastne ani to čo píšem. Stláčam klávesy a zapisujem svoje aktuálne myšlienky ale vôbec sa nezamýšľam nad obsahom toho čo píšem. Je to ako taká tá tabuľka keď vyvolávajú duchov. To duch zapisuje správu a ľudia sú len média. Aj ja teraz rozmýšľam o minimálne troch iných veciach a nestíham sa čudovať ako je možné, že to všetko tak paralelne stíham. Ale nechcel som tu písať ódu na techno, a na jeho pozitívny vplyv na kreatívne schopnosti. Chcel som napísať kúsok z mojej minulosti a zase to veľmi nevyšlo...
Dnes som mal neveľmi dobrý deň. Ani nie tak veci čo sa stali, ako veci o ktorých som rozmýšľal mi nejak pokazili náladu. Chcel som mať dnes obyčajný večer pri filme, ale nakoniec som sa rozhodol, že napíšem čosi do mojej zbierky. Neviem, možno som to mal fakt nechať na inokedy, keď budem mať viac náladu na písanie. Bojím sa, že toto nebude dobré. Nie tak dobré ako si dokonalosť techna zaslúži. Ale naozaj neviem čo tu napísať. Techno treba prežiť. Nie sú to zážitky, ktoré sa spájajú s nejakou skladbou. Vlastne - ani poriadne túto skladbu nepoznám. Keď ju počujem, hneď sa mi vybaví cesta na invex, a viem presne aká skladba nasleduje po nej. Ale nepoznám mená autorov ani skladieb. Nestoja mi za to pamätať si ich. Dôležitá je tá dynamika. Dokonalosť. Snáď - ak budem počúvať techno dosť veľa, budem aj ja bližšie k dokonalosti. Nie len umelej - perfektným logickým rýchlym myslením. Aj srdcom. Lebo vždy som veril, že rozum a láska musia byť rozdelené v človeku presne na poly. Inak to nejde. A teraz idem spať - nejdem sa siliť do nejakej peknej myšlienky na záver. Toto predsa nie je o myšlienkách - je to o tom ako mám rád techno.