Blue, Blue is the Grass


Blue, blue is the grass about the river
and the willows have overfilled the close garden.
And within, the mistress, in the midmost of her youth,
white, white of face, hesitates, passing the door.
Slender, she puts forth a slender hand;


And she was a courtesan in the old days,
and she has married a sot,
who now goes drunkenly out
and leaves her too much alone.

Mei Sheng 140 B. C.
Modrá je tráva vôkol rieky... Vyvoláva to v hlave zvláštny pocit. Modrá rieka - ok, to je normálne na detských kresbách, ale modrá tráva, to znie - zvláštne. Tak trochu magicky. A vlastne celá tá báseň je akási zvláštna. Používa čudné slová, väzby a aj keď príbeh je úplne jednoduchý, aj tak je vykreslený tak nejak zvláštne. Tak, že sa na to nedá zabudnúť. Aj mne sa táto báseň vryla do pamäti a už na ňu asi chvíľu nezabudnem.

Videl som ju prvýkrát v Londýnskom metre. Londýn je nádherné mesto, čo sa kultúry týka, a ešte aj v tom metre cítite kultúru zo všetkých strán. Upútavky na divadlo, výstavy, expozície múzeí a priamo vo vlakoch metra možno nájsť Poems on the Underground. Všimol som si tam tie krátke básne už skôr, ale táto ma niečím zaujala. Bolo to asi aj tým dňom a okamihom, keď som ju čítal. Dole bolo napísané ešte malý dodatok. Chinese. Teda Chinese Poems on the Underground. Vždy som myslel, že celé tieto Suki Dhanda - Asher, Cassie, Harlem and Blaze.básne v metre sú len nejaké opísané grafity z Londýnskeho metra, alebo básne mladých černochov, ktorí sa len tak pretĺkajú zo dňa na deň, a autori neboli pre mňa nijak významné mená. Ale teraz mi to už trochu nesedelo. Čínske básne? Na internete som sa potom dozvedel ako to s celou Poems on the Underground záležitosťou vlastne je. Každých pár mesiacov, vydá Londýnske metro nových pár básní od známych aj menej známych autorov, z rôznych dôb, a vyvesia ich vo vagónoch metra. Asi aby spríjemnili cestujúcim každodennú dopravu. (Tu sa opäť musím pozastaviť nad tým, ako pekné by bolo keby sme aj v Slovenských autobusoch mali každých pár mesiacov inú báseň, alebo len nejakých pár milých slov okrem všadeprítomných reklám...) Na internete som zistil aj to, že v rámci osláv čínskeho nového roka - roka psa, sa Londýnske metro tentokrát rozhodlo uverejniť balíček čínskych básní, aby Londýnčanom priblížili čínsku kultúru. Tak isto v Šanghajskom metre budú vyvesené básne anglických autorov. Ako krásne milé. (A ako hrozne sme na tom na Slovensku :(

Nechcel som si písať znova ďalší denník. Chcel som písať o tom čo bolo dávno, o veciach, na ktoré som už skoro zabudol, a nie o tom čo sa mi prihodilo dnes, včera, alebo posledný mesiac. A napriek tomu - túto báseň som čítal len pred pár dňami. V piatok 3. februára 2006. Možno veľký deň v mojom živote, a možno len obyčajný deň, ktorý si budem dlho pamätať. Som v Londýne už skoro mesiac. Hľadám prácu. Tak pekne to zneje, že keď to niekomu poviem, tak si predstaví ako každý deň chodím od firmy k firme, každému dávam môj životopis, a s núteným úsmevom sa im vtieram, len aby ma už konečne niekam zobrali. A oni - nevďačnící - celý mesiac ma posielajú naspať domov. Nuž, skutočnosť je iná. Som tu iba na jednej veľkej dovolenke, a hľadanie práce je len jedna z okrajových vecí, ktorým sa venujem. V duchu verím, že zohnať nekvalifikovanú prácu je určite hračka, a preto "idem" len po tej lepšej robote. Po tom, čo by som chcel robiť naozaj. Toto ma privádza k myšlienke, že ani neviem, čo chcem naozaj robiť. Kým si človek nehľadá prácu úplne sám tak má pocit, že dokáže toho strašne veľa. Že má toľko talentu, a zručností, že môže robiť hocičo. Problém je, že vždy sa nájde niekto, kto vie to hocičo robiť lepšie. A tak sa človek musí zamyslieť čo vie robiť najlepšie. Neviem, či sa to stáva ešte niekomu, ale keď sa zamýšľam nad sebou ja, tak zisťujem, že viem robiť tisíc rôznych vecí a povedzme, že v 20 z nich som aj celkom dobrý. Dokonca sú možno 2, 3 veci, ktoré mi fakt idú, a tak ma napadá, že by som sa mohol zamerať na tie a nájsť si prácu, ktorá súvisí s tým čo viem najlepšie. Prvý paradox. To čo viem najlepšie, nie je to čo ma baví a čo by som chcel robiť. Paradox dva. Povedzme, že by som aj robil niečo z toho čo viem, stále to nestačí, pretože ak sa chem zamestnať musím vedieť toho viac. Paradox tri - ten hlavný. And you thought magnesium was reactive...Na to aby som získal prácu, ktorú nechcem, sa musím učiť veci, ktoré ma nebavia, a tých vecí je tak hrozne moc veľa, že je obrovský problém to stihnúť... V praxi? Chcel som prácu, kde stretnem veľa ľudí a vypočujem si veľa príbehov. Chcel som prácu, kde pomôžem ľuďom. To bolo dávno. Začal som sa však učiť elektrotechniku. Nie preto že ma to extra bavilo, skôr preto, že všetko ostatné ma bavilo ešte menej a to hlavné - Na SPŠE, išlo najviac mojich spolužiakov. Fajn, aj keď ma elektrotechnika extra veľmi nebavila, skončil som to celé s vynikajúcimi výsledkami, a nastala otázka kam na vysokú školu. Snáď niekam, kde ma to baví... Chyba! Opäť v rámci pravidla, kde idú všetci tam aj ja, som sa dostal do Košíc. Naučil som sa ďalšiu hromadu vecí, ktoré som nikdy netúžil vedieť, a nenaučil sa veľkú hromadu toho čo ma vždy bavilo. A čo je ešte zvláštnejšie, napriek môjmu talentu som odtiaľ odišiel. Dá sa povedať, že ma vyhodili, a nikdy sa o tom s nikým nehádam, koho to bola chyba, ale viem, že som odišiel sčasti sám najmä preto, že ma to obrovsky nebavilo. Aké vznešené rozhodnutie, odísť preč od toho čo vás nebaví. Faktom je, že veľmi rýchlo sa ukázalo, že si musím nájsť dačo iné, a tak som sa dostal na VALM. Školu, ktorá ma nebavila úplne, ale úplne vôbec. To prečo som na ňu šiel je celkom jednoduché. Bola blízko odtiaľ kde bývam, a všetci vraveli, že je extrémne ľahká... Takže toľko, k môjmu vzdelaniu. Vyštudoval som perspektívny odbor - IT a Telekomunikácie. To čo mi šlo najviac bolo tiež veľmi perspektívne odvetvie - programovanie. Zdá sa, že mojej kariére (kariére v tom, čo ma veľmi nebaví, iba mi to ide...) by nemalo brániť nič v ceste. Vynikajúce výsledky, môj talent, super logické a analytické myslenie. No proste horúci kandidát.

Zmierený s pocitom, že už nikdy v živote nebudem robiť to čo chcem (to nikdy nie je na mieste, ešte stále mám v hlave svoj sen o obchode s gitarami, alebo bare so živou hudbou, a keď budem mať raz veľa peňazí, tak sa do toho pustím...) som sa vybral do Londýna, kde chcem robiť to čo ma nebaví, ale mám na to talent, a hlavne za veľa peňazí... Hej - ľudia vravia o tom, že nešli za hranice kvôli peniazom, o tom ako spoznávajú nových ľudí, mentalitu, kultúru... Je to o peniazoch. Aj zážitky a skúsenosti sú super, ale robím to pre peniaze. Teda chcel by som robiť. V pracovných ponukách, na ktoré odpovedám sa totiž ukázalo, že moje lukratívne vzdelanie s nádhernými výsledkami, môj prirodzený talent, a ľahkosť s akou dokážem programovať mi je úplne nanič, pretože pri požiadavkách v pracovných ponukách som nadobudol pocit, že to čo viem ja vie úplne každý... Napriek tomu, som sa rozhodol odpisovať na všetky tie ponuky na ktoré si aspoň spolovice trúfam, odosielal som inzeráty, učil sa nové veci, o ktoré je záujem a - zatiaľ to veľmi nejde. Raz za čas mi ktosi zavolá, napíše mail, ale to je všetko. Nič konkrétne, žiadne iskierky nádeje, nič. Tvrdý útok na moje ego, a začínam mať čoraz viac pocit, že moje vzdelanie je nedostatočné, moje schopnosti sú minimálne, a môj talent je len prirodzená vlastnosť, ktorú má každý človek. Prácu som zatiaľ nenašiel. Vlastne - práca zatiaľ nenašla mňa.

Malá nádej sa objavila práve minulý týždeň, keď mi v stredu zavolal istý Rick. Po krátkom rozhovore sa ukázalo, že má záujem o support úlohu (support je presne to čo som nechcel robiť - support sú najmenšie peniaze, s najmenšou možnosťou kariérneho rastu), ktorá zahŕňa telephone helpdesk (z telefonovania mám priam panický strach, neznášam to, a strach z toho, že anglánovi nebudem rozumieť, to robí celé ešte horším) a celkovo je to skôr network role (počítačové siete je posledná vec, ktorým sa snažím vyhýbať koľko sa len dá. software je fajn, tam nie je čo pokaziť, ľudia nebudú hubovať, ale siete je trochu väčšia zodpovednosť. siete proste nemám rád). Teda oproti pozícii, ktorú hľadám (Junior C/C++ Developer) to bolo úplne dačo iné. Po krátkom pokece som zo slušnosti na všetko odpovedal, že to znie zaujímavo, a že sa mi to celkom páči a nakoniec sa teda Rick spýtal, či prídem na interview... No fasa. Obrat o 180 stupňov. Interview je to magické slovo, na ktoré tu už mesiac čakám. Interview je kľúč k tomu aby som anglánom ukázal, že som fakt dobrý. Nevadí, že pozícia je niečo úplne iné ako by som chcel robiť. Je tu to krásne slovíčko interview. Moje prvé interview v Londýne - moje prvé ozajstné interview v živote. Celá pozícia sa mi zrazu začala zdať byť úžasná. Support je predsa to čo som vždy chcel robiť! Veď to viem najlepšie! A budem pomáhať ľuďom. V maličkej firme, kde bude super kolektív. A peniaze sú za to tiež celkom dobré. Dokonca to nie je ani ďaleko od miesta kde bývam. Och aké mám len šťastie... Problémy - resp. taký ten stres a napätie začali hneď potom ako si Rick so mnou dohodol na piatok teda osobné stretnutie. V telefóne mi ešte naznačil, že firma je na úrovni a bez saka nech ani nechodím. Z domu som mal len nohavice, takže hurá nákupy. Míňať peniaze, keď nie je práca fakt dosť bolí, a obleky - tie poriadne - sú aj poriadne drahé. K tomu samozrejme čierne business topánky. V rámci šetrenia som nakúpil všetko za 50 libier, a dúfal, že mi to bude dobré... Našťastie bolo (výborne, to je asi dobré znamenie). Na stránke som si prečítal čosi o wingrave yeats, zopakoval si čo som sa učil v škole a na ciscu, a začínal mať čoraz zvláštnejší pocit z toho ako sa hodina h blížila. Nebol to taký ten stres ako čo má človek pred skúškou, ale aj tak som zjedol len taký malý obed kým som po dvanástej odišiel z domu. Stres, alebo dokonca strach má človek z toho, keď hrozí, že môže niečo stratiť. Alebo pokaziť niečo čo bude mať dlhodobé následky. Vtedy je to naozaj nepríjemné. Ja som ten pocit nemal. Nebola to tá moja vysnívaná pozícia, a teda mi vôbec nevadilo, keby som to celé pokazil. To z čoho som mal ten zvláštny pocit bolo to, že to bolo moje prvé interview. Prvý k veci rozhovor po anglicky. Prvá šanca. Prvý krok, k životu za malou mlákou. Deň predtým som si nabil kredit na telefóne a Oyster a vydal som sa do neznáma do malej firmičky pri Oxford Circus. Mohlo byť pol jednej keď som na Walthamstowe nastúpil do metra. A oproti mne bolo napísané Blue, Blue is the grass... Walthamstow je konečná stanica, takže metro tam ešte pár minút len tak stálo, a ja som si mohol aspoň v kľude prečítať tú zvláštnu báseň. Odpísal som si ju aj do mobilu, lebo som sa bál, že na ňu zabudnem, a nikde ju už potom nenájdem ako to býva so všetkými vecami, ktoré sa vám páčia. Nerozumel som jej úplne a asi nerozumiem ani teraz. Nie kvôli jazyku. Kvôli tomu ako zvláštne je napísaná. Veci, ktorým nerozumiem sa mi zdajú krajšie. Ako Krídla motýlí od Anety Langerovej. Nádherná pieseň. Asi aj preto, že som jej nerozumel. Nie kvôli jazyku. Kvôli tomu ako je zvláštne napísaná. Potom som si na internete našiel autorovu interpretáciu, a keď to všetko celé vysvetlil, tak začala byť celá pieseň obyčajnejšia. Nikde som našťastie nenašiel vysvetlenie modrej trávy a preto sa mi stále zdá taká nádherná. Bolo super, že som nemusel celou cestou myslieť na strach z mojeho veľkého pacovného pohovoru, ale mal som v hlave niečo pekné. Na Oxford Circus som dorazil o hodinu skôr (dal som si načas aby som to našiel), a tak som rozmýšľal kam sa v tej zime schovám. Na Bond Street, čo je stanica metra asi 3 minúty chôdze od miesta interview som teda asi 40 minút hral Solitaire, a akosi sa mi nedalo sústrediť. Zavolala mi aj mama aby mi popriala všetko dobré, a dala mi vedieť, že mi všetci držia palce. Bolo to hrozne milé, a dodalo mi to taký pekný pocit istoty. Už len to, že som bol v obleku, mi dávalo pocit sebaistoty, ale keď mi zavolala mama a povedala ako všetci na mňa myslia, už som sa necítil taký sám a bolo mi fajn. 15 minút pred druhou som sa teda vydal v ústrety môjmu osudu. Frázu, ktorú poviem sekretárke na recepcii som si pripravoval celú cestu a nemalo ma nič prekvapiť. Vypnúť mobil, vyhodiť žuvačku, úsmev a nezabudnúť vravieť každému Sir a Madam... Práve keď som vypustil moju dlho pripravovanú reč tak sekretárke začal zvoniť telefón a tak ani neviem, či moja príprava nevyšla nazmar. Usadila ma do príjemnej modernej malej konferenčnej miestnosti, ponúkla kávu, poprosila o pár minút strpenia... Fajn. Úvod mám za sebou. Ani to nebolelo. Teraz už len hlavná časť. Wingrave je fajn firma. Pôsobia v oblasti účtovníctva už vyše 20 rokov a stihli za ten čas získať aj pár ocenení. Účtovníci sú nudní ľudia. Ako pán účtovník Fantozzi. Tak nejak som si ich predstavoval ja. Ale Wingrave (aspoň na prvý odhad) sú celkom fajn parta. Asi 60 väčšinou mladých ľudí, ktorí sa navzájom poznajú. Na internete mali aj spoločnú fotku a ja som rozmýšľal aké by to bolo pracovať a žiť medzi nimi. Vzrušujúci pocit zo všetkých tých nových priateľov. Každé vianoce im firma zaplatí jeden deň dovolenky v nejakom veľkom európskom meste. Dokonca majú aj vlastný časopis. Lži a prekliade lži. Na stenách maľby moderných autorov. Jednoducho ideálna firma. Nevadí ani to, že práca nie je to čo presne hľadám.
Rick sa ukázal byť v pohode chalan (mal možno 30, 35) a myslím, že celkom dobre sme sa porozprávali. Na väčšinu vecí som dokázal s prehľadom reagovať, a aj mne sa zdalo, že sa mu pozdávam. Vysvetlil mi, že táto pozícia nie je nič extra, a nemožno snívať o nejakej kariére, alebo rozvoji mojich programátorských schopností, ale to nič - mne sa to pozdávalo. Na konci krátky testík, ktorý som z väčšej polovice vyplnil správne, a tým sa moje viac ako hodinové interview skončilo. Dík, ozveme sa za týždeň, týždeň a pol... Domov som išiel s vynikajúcim pocitom. Nielen, že mám tak významný prvý krok za sebou, ale ani som ho veľmi nespackal. Dokonca si myslím, že som bol celkom dobrý. Ktovie čo si myslí Rick. Naspäť som šiel autobusmi. Metro je pre človeka čo nezarába pekne drahá vec. Viac ako hodina cesty autobusom po severnom Londýne, ubehla ako voda a ani neviem nad čím som rozmýšľal. Pozeral som sa z okna a uvažoval aké by to bolo byť jedným z tých ľudí čo som videl všade na ulici. Všetky reštaurácie, obchodíky, divadlá. Musí to byť úžasné, keby som mohol ísť hocikedy na malý obed, a nerozmýšľať nad tým, že jedlo čo jem je 5 krát drahšie ako na Slovensku. Pocit, že nemusím chodiť autobusmi, lebo som si zarobil aj na to metro, a môj čas za to stojí. Na dom som teda prišiel s pocitom víťazstva, aj keď som nič nevyhral, a v ten večer som už ani neodpisoval na žiadne ponuky. Len som si upravoval túto stránku, a mal som ten super pocit, že už som trochu ďalej. Ešte aj brat mi závidel. On má za sebou pohovory dva, ale bohužiaľ iba telefonické a oba zbabral. Ja som dokázal omnoho viac (aj keď to bolo skôr o šťastí...) Mám teraz aspoň šancu dostať sa do fajn práce, za fajn peniaze. Avšak stále - do práce, čo ma asi nebude baviť. Je to vrchol nevďaku, ale sám neviem, či tú prácu vlastne chcem. Akosi cítim, že mám na viac, ako na takúto úlohu, aj keď v úžasnej malej firme s fajn kolektívom (aj toto som si vlastne iba domyslel). Peniaze mi pomaly dochádzajú, a možno už čoskoro budem musieť zobrať hocijakú prácu. Len aby som mal na nájom a jedlo. Možno sa nikdy nedostanem k tomu čo viem robiť najlepšie. Tých ľudí sa zase až tak moc neozvalo, a - ani ja som na až tak veľa ponúk neodpísal. 20? 30? Neviem aká je reálna šanca, že sa mi ozve niekto, o koho mám fakt záujem. Vlastne - už sa mi ozývajú aj ľudia o ktorých nemám záujem vôbec. Zvláštny pocit - odmietať ponuky, v situácii keď nemám úplne žiadnu prácu. Je možné, že už o mesiac budem robiť niečo úplne úplne iné, za minimálnu mzdu, a ešte aj budem rád, že mám vôbec čosi.
Chcem robiť programátora. Nie preto, že ma to baví. Dokonca ani predstava toho, že budem celý deň zavretý v malej kancelárii a pozerať od rána do noci do monitora, po boku pohár koly alebo kávy nie je nijak lákavá. Spotená košeľa, zarastená tvár. Rozhodne nie predstava ideálnej práce. Takže toto mi ide najlepšie, a sú za to dobré peniaze. A - toto som sa začal učiť (opakovať si) tento víkend. Objektové programovanie. To čo som nemal rád, lebo som tomu nerozumel. Aj teraz, keď to čítam tak ma desí aké je to celé rozsiahle a zložité. Bolo by treba roky na to aby som sa to poriadne naučil, a nie pár týždňov ako som si na to vyhradil ja. Potrebujem prácu, kde dostanem dobrý trénning. Vraj je takých mnoho. Možno je to fakt len zhoda náhod, alebo otázka času, prečo sa mi nič také nerysuje. Možno už čoskoro dostanem svoje ďalšie interview. Programátorské. A možno už čoskoro sa ozve Rick, že ma bere. Neviem čo urobím a ako sa rozhodnem. Zúfalo potrebujem viac času. Čím dlhšie tu som tým viac začínam cítiť dopad ubiehajúcich dní. Mám peniaze na to aby som prežil X dní. Ak by som aj zarobil nejaké peniaze, tak mám Y dní na to aby som sa vrátil na Slovensko, alebo niekam inam a skúsil si nájsť prácu inde. Potom bude totiž všade plno nových absolventov. Mám Z dní na to aby som sa rozhodol ak mi Rick, alebo niekto iný ponúkne prácu o ktorú, až tak veľmi nestojím. Mám P hodín na to aby som dnes odpísal na rôzne ponuky - kým su ešte aktuálne. A mám Q rokov na to aby som konečne dačo zarobil, a mohol začať žiť s kľudnejším pocitom, že nemám iba nulu, tak ako v tejto chvíli. Do toho treba prirátať ďalšie faktory, ako všetky moje sny ktoré by som mal stihnúť splniť. To ako mi chýbajú niektorí ľudia. To koľko mojich dobrých kamarátov asi stratím, keď budem tu a oni tam...
Anglicko nie je ľahké. Začiatok nie je ľahký a - ak tento začiatok tu nevýjde, čaká ma nový začiatok niekde inde. Opäť ťažký. Všetko čo teraz robím je možno tak krásne zbytočné. Ale - aspoň som to skúsil. A získal som také skúsenosti, ktoré sa inak získať nedajú. Zažil som veci, ktoré sa dajú zažiť iba takto. Videl veci, ktoré vidieť iba tu. Cestoval som prvýkrát lietadlom, metrom, poschodovým autobusom. Toľko vecí... A videl som túto báseň, ktorú by som inak nemal šancu nikde prečítať. Napísal túto stránku. Celý čas si vravím, že zážitky sú predsa to najcennejšie čo mám. Najdôležitejšie je že nejak prežívam svoj život. Nielen starnutím. A stojí to za to? Tak to neviem úplne vôbec. Mrzia ma všetky tie peniaze čo tu "míňam". Viem, že raz ich zarobím ľahko, ale - toho sa asi bojím najviac, že raz ich nezarobím ľahko. Že po tomto všetkom sa budem musieť vrátiť niekam úplne úplne na začiatok a zarábať opäť "minimálnu" mzdu. S mojim talentom a skúsenosťami. Toto ma desí. Nevadí mi, že budem musieť žiť skromne. Vadí mi, že nebudem môcť plniť svoje sny. Je jedno čo sa stane vždy mi bude asi čosi chýbať. Priatelia, peniaze, čas, zážitky. Možno všetko z toho. A to je asi tá hrozná predstava, ktorej sa bojím. Nevadí mi to, že tu miniem všetko čo mám a nezískam nič. Vadí mi to, že potom ma to čaká možno celé odznova. A potom zase a zase a... Starnem a nemám nič. To preto teraz potrebujem aspoň niečo. Aspoň nejakú drobnú istotu v tomto živote. Niečo na čom bude možné postaviť istoty ďalšie. Ktovie. Možno to bude fakt Rick a Wingrave. Tá hrozná neisotota, podporená mojou nerozhodnosťou - nečaká ma nič ľahké. To je isté. Ale asi sa teším. Lebo aspoň budem mať na čo spomínať. Aspoň bude o čom písať. A nech už to celé skončí hocijako, aspoň budem mať o pár rokov dobrý pocit z toho, že som niečo zažil. Veru tak - teším sa. A teraz už bežím na nákup do Asdy, lebo aj to je jedna z vecí, ktoré sú dnes tak obyčajné, ale raz budú možno krásnym zážitkom, na ktorý sa bude dať spomínať. Tak ako teraz môžem spomínať na to aké to je nakupovať v Mikulášskej hypernove. Každá obyčajná vec sa môže stať úžasným zážitkom. Stačí, keď si spomeniem na niečo čo sa už nedá zopakovať. Potom možno z nostalgie vynaložím obrovské prostriedky aby som mohol spraviť dačo, čo som kedysi mohol robiť úplne bežne. A o tom je aj väčšina mojich snov. Chcem si zopakovať všetky tie úžasné veci, ktoré mi vtedy pripadali obyčajné. Aby som si pripomenul tú dobu. Aby som si pripomenul, ako som vtedy žil. Aby som o pár rokov mal tú zvláštnu túžbu zájsť si na Walthamstovské metro, a dúfať, že nájdem na stene nejakú zaujímavú báseň...

Londýn, 7.2.2006, 15.19