Bolo to len Taliansko a rodinná dovolenka - jedna z tých lacnejších. Aby si naši mohli dovoliť to čo si "robotnícka trieda" dopriala vždy raz za pár rokov a ja som im to potom v škôlke, škole, strednej, výške... vždy závidel. Pri mori. Juhoslávia, Bulharsko, Rumunsko... Občas sa mi snívalo aké to tam musí byť. Také dlhé cesty s palmami, všade predávajú zmrzlinu, tričká s Bruzlim a valčeky na stravné lístky čo sa dajú nosiť na krku, na pláži je neuveriteľné množstvo mušlí všetkých veľkostí a tvarov, ale najmä - more. Vlastne more som si vôbec nevedel predstaviť. More - to bolo synonymom leta pre bohatých kamarátov...
A napokon sa to celé nejak podarilo aj mne. Mal som 29 rokov a celá rodina sme šli k jadranskému moru. Dobiehať to čo sme nestihli keď som bol malý.
Na dovolenkách a výletoch je vždy fajn. Už len ten prvý pocit na cudzom mieste. Iná teplota, iné vône, iný jazyk a hlavne tá istota, že najbližších pár dňoch netreba nič. Iba vychutnávať. A ani tí miestni nevyzerajú ako v práci - všetci sú tu na prázdninách a aj keď je to len na týždeň, zase je to ako niekedy na prelome júla a augusta, keď vieš že ešte stále ostáva veľa času. Veľa dobrodružstiev.
A potom to celé trošku zobyčajnie. Síce len tak veľmi ako si sám pripustíš, ale predsa. Nie je to celkom tak, že rodičia Ťa dovedú až na pláž a potom môžeš pri tom mori čo len chceš. Mierne to kazí to, že si najprv musíš úplne sám kúpiť lístok na autobus z letiska. Že treba kdesi prestúpiť, čosi vybaviť v inom jazyku, preniesť si svoju batožinu a aj to teplo prestáva byť zábavné. Musím rozmýšľať, plánovať, vybavovať - ako sa patrí, keď už si dospelý. A aj ten svet pri mori je (už) trochu iný. Majú síce zmrzlinu - a tá talianska je fakt dobrá, ale dojem z nej mi kazí to, že premýšľam ako sa svet hrozne rýchlo zmenil a zmrzlina už nestojí 2KČs (veľká!) ale 2 eurá, ktoré som musel sám zarobiť (a v hlave mám stále rovnicu - 60 korún - za to som mohol mať dakedy toľko zmrzliny až by ma naozaj poriadne bolelo brucho). Aj ja som sa hrozne zmenil a cítim tú všadeprítomnú dôležitosť peňazí aj keď ich mám vlastne dosť. Vtedy, keď som bol malý tak som nad nimi nikdy nepremýšľal, a cena nebola dôležitá ak som čosi fakt chcel. Vtedy som to naozaj nemohol pochopiť keď potom rodičia tvrdili, že to mať nemôžem lebo je to príliš drahé. A tie valčeky na lístky tiež nikde nevidno (Och aká hlúposť. Načo by mi to len bolo?? Ako som to niekedy mohol považovať za ten najlepší vynález a jedinú vec, ktorú sa oplatí si pýtať od krstnej čo šla k moru vtedy, keď som ja ešte nemohol) Možno tam sú kdesi v stánkoch za stovkami druhov iného čínskeho tovaru z krikľavej umelej hmoty. To je vlastne jedno. Aj tak si iba kúpim tričko - ako vždy. Nie preto lebo ho chcem, ale nech si ho môžem obliecť. Ukázať ostatným, že už aj ja som členom elity - skupinky vyvolených čo boli pri mori. A keď poviem - áno, strávil som nádherný týždeň pri jadranskom mori, budú všetci potichu závidieť lebo si snáď predstavia more tak ako som o ňom sníval ja keď som bol malý.
Našťastie aspoň to more ostáva. Navždy. A je tuším také ako pred 30 rokmi. A ostane rovnaké aj ďalších 30. Až navždy. Bez zmrzliny za 2 eurá (najlepšie veci v živote sú predsa aj tak zadarmo) a čínských krikľavých plážových výrobkov. Potešilo ma, že ho cítim tak ako kedysi Kzyrki Wykigcenký keď bol v Juhoslávii a ja som mu to celé tak veľmi závidel. More je fakt úžasný vynález, a aj keď som ho žažil už predtým až teraz to bolo také naozajstné. Na rodinnej dovolenke, kalné tak ako v Taliansku býva (to Vám o mori nik nepovie - že je špinavé ako Belá po daždi). Ale keď je tam toľko ľudí, tak sa nebojíš ísť až po krk. Aj naboso. Brr - teraz to znie nepríjemne. Ako vravel môj brat, v takom veľkom mori sa môžu skrývať veľké príšery. Toto nebolo pri brehu až tak veľké ale - tak špinavé, že by sa tam kľudne niečo zlé mohlo skrývať. Vlastne som nad tým aj premýšľal, keď som sa opaľoval na lehátku a počúval Solaris. Nie o tom, že čo v ňom žije, ale - či náhodou nežije ono samo. Ako jeden veľký organizmus. A tá kalná voda je jeho telo. A i keď to vyzerá tak, že sa hráme v mori, v skutočnosti sa hrá ono s nami. Púšťa vlny a pozoruje ako pri tom výskame. Ako sa snažíme plávať i keď to nemá význam, aj tak nás prúd vezme tam kde ONO chce. A možno je to tak na celom svete. Veď všetky moria sú navzájom prepojené. My sme len také malé bytosti - niečo ako sú pre nás baktérie, a oceán je jedna veľká živá bytosť. No áno - hlúposť. Ale aj tak ma to pri tom Solarise napadlo.
Väčšinu času som si však to more proste užíval. Staval sa do najväčších vĺn aby som zistil či sú dosť silné na to aby ma zvalili, plavil sa na nafukovačke, skúšal vo vode výskoky čo pripomínajú lietanie, plával koľko sa mi len zachce – aj popod vodu, jednoducho všetky tie veci čo som nemal možnosť urobiť ako malý. A asi to bolo aj na mne vidno, lebo aj mama mi vravela, že má z nás pocit ako z malých detí. Možno smutné, že som to nemal šancu zažiť vtedy, ale – dnes to aspoň vnímam celé inak. A aj keď som to more videl odvtedy už veľakrát, stále je v tom čosi magické. A nech sme hocikde – keď sa zjaví za horizontom všetci vykrikujeme – more!. A ak som sám tak cítim, že mi srdce bije rýchlejšie a ponáhľam sa až k nemu nech sa ho môžem dotknúť. Dobrodružstvo a nostalgia v jednom.
V Taliansku to dobrodružstvo bolo. Šlo len o to ako som to vnímal. Ako veľmi som ostal malým, a na chvíľu zabudol na veľkého wraya čo žije rýchly ale obyčajný život. Burano, Murano a Benátky – povinná turistická atrakcia, jednodenný výlet čo sa musí absolvovať. Vo veľkej skupine starších ľudí a rodín s deťmi. Seniori v sandáloch a staršie dámy v slamených klobúkoch nadávajú na teplo. A Ty si môžeš vybrať či budeš turista alebo cestovateľ. Chcel by som byť vždy to druhé – objavovať svet, nie nechať si ho ukazovať. Tak keď sme sa plavili z ostrova na ostrov, rozmýšľal som že toto sú tie miesta kde sa naháňali James Bond a Indiana Jones na motorových člnoch a zase mi malú chvíľu vadilo, že som len wray obyčajný domáci a nie špión alebo archeológ dobrodruh. Už mi je z toho smiešne aj mne. Každý vie, že žiadne také filmové postavy na svete nežijú. Obzvlášť nie v svete kde žijem ja. Ale – fakt? A som rád, že si viem povedať to – fakt? Že tomu celému dávam šancu, že viem snívať.
Takže keď sa turistická skupinka rozhodla ísť prezrieť tradičné pamiatky a nakúpiť suveníry, ja som presvedčil rodinu aby sme sa šli pozrieť ku „knižnici kde bol Indiana Jones“. V kraťasoch s letným motívom, ako turisti ktorými som nechcel byť, ale nechcieť nestačí. A aj foto čo odtiaľ mám je krásny príklad turistickej fotografie – wray a knižnica z Indiana Jonesa (pravý názov tej stavby nepoznám). Ale – keď som pri nej stál tak som zase cítil ako sa mi zvýšil tep – že tu bol aj samotný Indy. A tam dnu rozlúštil záhadu. Našiel mapu a potom šup do ďalších dobrodružstiev. Život je tak úžasný. A beží tak hrozne rýchlo. Nedajú sa stihnúť všetky dobrodružstvá. Dá sa stihnúť možno jedna kariéra a ak chceš aj žiť na úrovni je dobré vybrať si kariéru čo zarobí peniaze, aj keď to bude asi nuda. Všetky tie filmy čo vidím – chcel by som byť toľko postáv... Každá aspoň na pár dní – zažiť také rôzne životy. Na chvíľku. Nech je na čo spomínať keď budem sedieť kdesi pri krbe ako starší pán – stále elegantný, vo vestičke s pohárom portského. Život je úžasný. Akurát si ho nesmieš pokaziť tým, že prestaneš snívať. A občas sa do niečoho len tak vrhnúť. I keď sa to nehodí, je to risk, alebo nepatrí.
Ja som sa v Taliansku vrhol na bungee jumping. Bez väčšieho plánu. Len tak skúsiť to čo sa práve núka. Brat mal na to jasný plán. Dovolenka, jeden deň v akvaparku a majú tam aj možnosť si skočiť – super. Tešil sa na to pár týždňov dopredu. Ja som si proste priamo na mieste povedal – tak dobre. A prečo nie? Nešlo ani tak o to prekonať strach. Skôr spraviť niečo len tak impulzívne. Nikdy ma to nejak nelákalo, ale vedel som že je to čosi ako to more. Keď sa budú niekde ľudia rozprávať o tom aké je to super – letieť pár sekúnd voľným pádom, tak nechcem byť ten čo bude vravieť o tom že je to hlúpy risk, a že to za to nestojí (lebo tak to vidím...). V zozname vecí ktoré som zažil, a budem o nich môcť ako starší pán hovoriť svojim potomkom bude aj Bungee Jumping. A rozhodol som sa pre to priamo tam na mieste.
Zdola to nevyzerá až tak zle. To vraví každý kto skočil. Je to fakt z hora strašidelnejšie. Celý život som býval na 7mom poschodí tak som si na výšku trošku zvykol, ale – je rozdiel vidieť to z balkóna, za vysokým zábradlím. Tu to bolo horšie s každým schodom. Nie – nebudem klamať, že som mal obrovský strach, že som sa bál či to dokážem, že čo ak... Nič z toho. Bolo to na zatočenie hlavy, ale vedel som že sa to proste stane. (Veď to by bol trapas – povedať na poslednú chvíľu nie. Alebo sa musieť nechať sotiť. Ísť všetky tie schody naspäť dole...) Mal som skôr z toho ten pocit že je to jedna z tých situácií kde je riziko prijateľné. Ako keď ideš v aute s niekým, kto nie je veľmi skúsený ale chce sa predvádzať. Alebo keď máš mať sex s niekým kde by sa hodil kondóm ale v tej chvili to nie je prekážkou. Alebo iná situácia keď Ti všetko vraví že to celé za to nestojí, ale nejak nelogicky zvíťazí tá časť podvedomia čo potrebuje robiť hlúposti – len tak. Aby ten život za čosi stál. Nech si ho celý nevyminiem na nudné žitie... Tak som skočil. Úplne potichu. Znova som sa cítil ako Indiana Jones. A v mojch predstavách sme boli aj s mojou Femme Fatale na vrchole vodopádu a náhaňali nás nejakí zloduchovia. Každý vie že do vodopádu sa neskáče – vynoríš sa (ak) v tých najväčších vlnách, ťažko sa budeš orientovať, všade tam môžu byť ostré skaly, voda dole je možno plytká... Ale aj tak – vo filmoch vždy skočia. Pre efekt. Aby bolo vidieť že nie sú suchári. Že ten ich život za dačo stojí. Tak som sa na to pozrel – na ten malý bazén podo mnou čo pôsobil len psychologickým dojmom (keby som do ňho skočil z takej výšky tak by to asi aj tak nedopadlo dobre), precvičil si dýchanie, pomyslel na zloduchov čo sú mi v pätách a nie preto že chcem ale musím (a čím skôr tým lepšie) som sa vrhol dole. V poslednej stotine mi ešte moje centrum mozgu pre vyhodnocovanie rizika našepkalo že to bude fajn. Že tu isto dbajú na bezpečnosť, a že tak predo mnou skočili už tisíce a že na čo sa to vlastne hrám – nič veľké sa nekoná.
Bolo to veľké. A zdalo sa byť neuveriteľne dlhé. Aspoň 10 sekúnd. Nepamätám si nad čím som premýšľal, čo sa dialo tam dole. Proste som to ticho zletel, a aj tie endorfíny, adrenalíny, roztrasené nohy, eufória – nič z toho. Keď som bol na zemi vedel som akurát, že ak raz budem stáť kdesi nad vodopádom s gangstrami v pätách – tak budem vedieť skočiť. Spomeniem si len na Aqualandiu v Lido di Jesolo a potichu sa do toho pustím. A – to bol ten najlepší pocit. Nie že som to zvládol, že som sa odhodlal, prekonal strach... Najlepšie bolo že som vedel že to pôjde aj nabudúce. Oslobodenie od seba samého. Od toho ja, čo sa radšej drží pri zemi. Čo nerado robí veľké rozhodnutia – načo čosi meniť, však všetko funguje ok a je mi dobre – sú na tom horšie. Neviem či to bolo presne vtedy, ale rád si dnes vravím že som teraz ozaj trošku viac schopný robiť zmeny, rozhodutia, konať. Nie – nebolo to určite tým skokom na gumenom lane, ale tuším že takým čímsi by mal prejsť každý. Nejakým rozhodnutím čo oslobodí. Lebo – čo z toho života keď človek nie je slobodný (sám od seba).
Naspäť na zemi som bol teda slobodný wray. S peknou fotkou ako dôkaz toho, že sa to naozaj stalo a sestra mi mohla závidieť. Snáď raz skočí (keď aj len symbolicky – vykoná iné oslobodenie) aj ona.
A potom sa to celé skončilo. Ako prázdniny na konci augusta. Ale – rovnako ako prázdniny, keď ich prežiješ (na)plno tak to vôbec nevadí. Je o čom písať na slohovej práci "Čo som robil počas prázdnin". Je o čom vravieť, keď sa kamaráti spýtajú – ako bolo na dovolenke. A skončil aj Solaris. So zvláštnou pointou, z ktorej sa ani nedá zobrať ponaučenie alebo čosi podobné. Proste – vesmír ide ďalej. Nevšíma si nás, malé bytosti a tak aj my by sme si mali vyhodiť z hlavy že sme nejak dôležití, že máme poslanie a život má zmysel. To život je zmysel. Žiť, keď mi to bolo umožnené. Teda aby to zase nevyznelo ako rozpor s náboženstvom v ktorom som bol vychovaný a dnes v neho aj verím – nie užívať. Proste – žiť. Tak aby to potom vyzeralo úplne prirodzene, že to bol zmysel. Sám seba prekvapujem, že ma tu napádajú takéto myšlienky ale tak to teraz cítim. Život ako plátno. A kým umrem mám šancu namaľovať tam obraz. Jeden. Tak si treba dať záležať. A – nekresliť obrázky ako z príručky – dať do toho čosi svoje. Seba. Nech ten obraz vyzerá tak aby som si povedal – pekné. Ozaj pekné.
Dnes – po pár rokoch. Neviem. Snáď maľujem pekne a zaujímavo. I keď mám v hlave toľko nápadov, ktoré na to malé plátno nemôžu vôjsť. A ľudia vôkol mi vravia že to nemá hlavu ani pätu – že to nie je umenie, a treba to skúsiť tak „ako sa má“. Už viem – to mi vadí. Nie svet vôkol, ktorý som vždy považoval za obmedzujúci. Systém čo Ťa núti žiť pekne pri zemi. Hlúposť – Svet je úžasný, a systém je len mýtus. To ľudia okolo mňa definujú ako mi je. No a najmä ja sám – podľa toho ako to vnímam, ako veľmi snívam.
Mám rád tieto pozitívne závery. Keď sám seba presvedčím že svet je krásne miesto na život. Ale tak naozaj presvedčím – že tomu verím a ten elán mi vydrží dlhšie ako len pár dní. A to najlepšie? Fakt to funguje. Tak ako sa vraví – závisí to iba odo mňa. Čo treba robiť aby bol človek šťastný? Byť šťastný. Nie – fakt. Je to presne tak. Závisí to len odo mňa samého, okolie, priatelia, nepriatelia, svet a systém – to sú len kulisy vo filme. To či hlavná postava zaujme, závisí iba od nej. Je to veľká vec povedať čosi také ale – som rád, že som sebou.
Dobrú noc JW.