Na rozlúčku naložila kurčatá do pácu, a tak ma z obyčajnej soboty vyrušila vôňa pečeného mäsa. Na záhrade rozložili gril, a atmosféra čoraz viac naznačovala že sa schyľuje k párty. Brat zašiel dole k počítaču a dosť hlasno aby to bolo počuť ku mne pustil Cesariu Evoru. To som ešte netušil kto to je. A myslím že on tiež nie. Ten počítač, či disk sme našli vyhodený niekde na ulici. Bývalý majiteľ mal na ňom adresár Music, podadresár Latin a v ňom Cesariu Evoru. Jedna z tých speváčok čo som mal tak veľmi rád aj keď som o tom nevedel.
Ležal som na svojej žltej posteli, dole sa piekli kurčatá a hrala Sangue de Beirona.
Vždy keď sme si s bratom neskôr na to spomenuli tak sme sa smiali ako tá hudba k tomu okamihu pristala. Je to také „veselo smutné“. Ako keď sa niekto žení. Všade hrá hudba, ľudia pijú víno, jedia opekané mäso a hodujú. Deti vískajú a behajú naboso po tráve. Všade je cítiť leto a všetci sú radi ako pekne vyšlo počasie. A mladomanželia – ona má v očiach slzy; on si už rozviazal kravatu, rozopol horný gombík, popíja tretí pohár červeného a kým mu jeho najlepší kamarát položartom hovorí ako mu skončili dobré časy, pozerá kdesi do neznáma. Je to smutné keď sa niekto žení. Vraví sa že nevesta má slzy (len) od šťastia, ale – svadbou sa všetko mení. A on to vie tiež. Všetko bude inak. Ako keď skončíš základnú, strednú, vysokú – všetci sa tešia, aj ty sa tešíš ale v skutočnosti je všetkému peknému koniec. Cáše sa asi tiež tešila. Preč z tohoto upršaného ostrova, naspäť kdesi na Moravu či odkiaľ to bola. Je dôvod oslavovať. Tak nech hudba hrá a nech sa všetci tešia. Nech nevidia slzy.
Až tak som ju zas nepoznal. Možno dnes fakt žije krásny život, vtedy som nad tým nepremýšľal tak ako teraz. Vtedy som len vedel že v tej pesničke je aj čosi hrozne smutné. Musel som vstať z postele, prerušiť moju nudnú sobotu a zísť dole aby som sa spýtal brata čo za super hudba nám to k tým kurčatám vyhráva... Keď si raz budem niekoho brať chcem aby hrala znova. Chcem znova cítiť pečené mäso, a vo vzduchu jar. Mama bude asi plakať, oco bude vyzerať smiešne v svojom malom obleku, po tráve budú naboso behať čiesi deti, Loňu mi bude vravieť že tá žena čo som si vybral je riadna samica, ja si rozopnem druhý gombík na košeli, upijem z tretieho pohára červeného a budem vedieť že mám dôvod byť smutný.
Odišla pár dní potom a ani som to nespozoroval. Aj tak som ju poznal iba mesiac, či dva. Nebyť tej piesne a kurčiat, určite by som na ňu zabudol celkom. Ostala len Cesaria Evora. Hneď som ju nahral do mp3 prehrávača a každá pieseň mi teraz pripomína iné miesto v Londýne. Metro v Highbury, zastávka autobusu číslo 30, nemocnica čo som videl každé ráno cestou do práce...
A celé mi to pripomína tie krásne časy, keď som mal 27 a život bol krásne jednoduchý. (a pripadal mi v tej chvíli nič moc) Mal som prácu a robil som niečo čo mi pripadalo veľmi dôležité. Mal som plat, čo mi všetci spolubývajúci závideli a bol som krásne slobodný. Vždy cez víkend som mal k obedu víno, a na azete som akurát spoznal Rlocju. Možno moju najväčšiu životnú lásku, aj keď to nikdy žiadna láska nebola. Mala na azete v profile napísané že nech jej nepíše nik kto potrebuje urobkať, tak som jej napísal.
Taký ten môj obvyklý scénar. Bola tá pravá, a dala mi pocítiť že aj ja môžem byť ten pravý. Kvôli nej som chodil spávať o tretej ráno, potom ako sme celú noc boli spolu online. Sakra, keby som na tom trval, tak by ma aj „urobkala“. V hlavičke som už plánoval ako to tu celé skončím, dám výpoveď a zbohom tým veľkým peniazom, lebo veľká láska je dôležitejšia. Premýšľal som o tom či budeme bývať u nej alebo u nás. Že by sme mohli ísť aj niekde úplne ďaleko – do Mexika, a myslel som to celé vážne.
A potom sa ukázalo že už má niekoho iného. Vždy mala aj keď – už to nebolo to čo bývalo a nechcela mi to povedať keď som sa nepýtal a... Obvyklý scénar.
Bolí to vždy rovnako. Nevieš či sa máš hnevať na ňu, či na seba, nevieš ani či sa máš hnevať. Nič sa nemení. Neboli sme spolu ani nebudeme. Skvele sme si rozumeli a skvele si budeme rozumieť aj ďalej. Stále si môžme spolu písať, a ak budem chcieť môžem ju zas počúvať nahú. Alebo mi môže písať DaVinciho kóde 2 keď ho natočia.
Bolí to. Naozaj to bolí. Nie je to len taká psychická bolesť. Naozaj to cítiť – kdesi v hrudníku, možno tam kde je srdce. Ako keby mu tam bolo príliš tesno, tak ako je tesno mne. V izbe, meste, svete... Chcem v takých chvíľach ísť „na vesmír“. Niekde na kozmickú loď čo sa už nikdy nevráti na Zem. Monitoroval by som tam počítače a hral na gitare keď by som bol smutný. Hral by som stále, lebo vždy keď sa mi to stane mám pocit že to bude trvať už do konca života. Že už navždy budem mať v hrudníku tú bolesť a svet už nemôže byť nikdy krásne miesto lebo Tá čo bola stvorená pre mňa stráca svoj život s iným. (vždy ho neznášam aj keď ho nepoznám, aj keď on za to nemôže). Vravia že to bolí zakaždým menej. Že keď sa srdce zlomí dostatočne veľa krát, tak akosi spevnie a potom ti je to všetko viac jedno, a stačí dosť alkoholu alebo čokolády a je to celé preč ani nevieš ako.
Blbosť. Bolí to zakaždým možno trošku viac. A vravíš si že už to neurobíš. Že to nemá cenu bezhlavo sa zaľúbiť, lebo nakoniec to aj tak musí skončiť. A že vždy keď stretnem nejakú skvelú – tú pravú, tak sa jej musím ešte v prvý deň spýtať či už niekoho má. A nikdy to nespravím. Ani pri tej ďalšej skvelej. A bude to bolieť. Bolí to ešte aj teraz, aj keď sme od seba čoraz ďalej. Je to ešte horšie ako keď ktosi zomre. Tam máš aspoň ten pocit, že je navždy preč.
Všetky moje „pravé“ sú stále blízko. Žijú si svoje životy, nechali bývalých a ďalších bývalých a premýšľam či zlomili srdce aj niekomu inému tak veľmi ako mne.
Ostali sme priatelia. Klišé, ja viem. Ale – sme priatelia s každou tou, kvôli ktorým ma bolieva hrudník. A vždy keď sa pýtam sám seba, či by som ju stále chcel – po tom všetkom, teraz keď už viem ako veľmi sa k sebe nehodíme, stále viem že by som ju ľúbil ako nikoho predtým. Asi som sa narodil v blbom znamení, že sa neviem so žiadnou rozísť v zlom. Môj mozog má tú úžasnú schopnosť zabúdať na to zlé a pamätať si len to dobré. Asi preto mi moja minulosť pripadá tak veľmi ružová. Minulý mesiac, rok, keď som mal 20...
Ako pesnička od Cesarie Evory. Je to také smutno veselé. To je presne tá nostalgia.
Stále na to celé hrozne rád spomínam. Na to leto, keď som chodil každý večer na záhradu s laptopom a ohovárali sme cez Skype rbussa, lebo to bola téma čo nás vždy oboch zaručene rozosmiala. Keď som s ňou volal tak sme obaja pozerali na hviezdy a premýšľali či sú tie isté. (lacné ako z filmu - ale robili sme to iba s ňou) A keď som zavrel oči a počul u nich vietor a dážď za oknom, cítil som sa ako by som bol v jej izbe. Skoro som až cítil jej vôňu. A keď som si potom ľahol neskoro spať vždy ma mrzelo že sa mi nesnívalo s ňou. Možno sa mi bude dnes. A zajtra jej o tom napíšem – nepísal som jej už niekoľko mesiacov – už nie je čo, aj keď je toho tak veľa čo by som jej mal povedať. Aj keď je to tak krásne zbytočné. Napokon by to aj tak skončilo keby mi povedala, že akurát niekoho má. Obvyklý scénar.
Dnes som mal na facebooku friend request od inej Femme Fatale. Tej úplne prvej. Mal som asi 7 rokov keď som ju spoznal a každý večer som sa modlil aby pán Boh dal, nech je jedného dňa mojou ženou... (keď som mal o pár rokov viac, tak som sa modlil nech je mojou ženou Katharine Cullen z detského sci-fi seriálu Dievča z budúcnosti)
Asi aj tušila, že som do nej zbláznený,
ale v takom veku ešte chlapci a dievčatá spolu nechodia. Bol som do nej zamilovaný celú základnú školu ale nikdy som sa nedostal ani k bozku. Pred pár rokmi som v mestskom spravodaji našiel oznam, že si niekoho brala takže som ju mohol nadobro vyškrtnúť zo zoznamu mojich životných lások. A dnes, keď mi napísala tak som sa čudoval prečo má pôvodné priezvisko. Asi šťastne rozvedená – dala tam smajlík. Nevidel som ju asi 20 rokov (alebo – väčšiu polovicu života som prežil po tom ako sa z neho stratila), ale aj tak som si nemohol pomôcť a napadlo ma aké by to bolo. S ňou. Stretli by sme sa v nejakej kaviarni, mala by pekný kostým aké nosia úspešné ženy a usmievala by sa rovnako ako keď mala 13. Ja by som vyzeral tiež lepšie ako naozaj (tak už to býva keď si predstavujem sám seba v takýchto situáciách) a za pár minút by som zistil, že som do nej zase zamilovaný ako vtedy. Už by som nespravil tú chybu ako vtedy a viem, že by sme sa dostali aspoň k bozku. Možno raz...
Bolo by to asi celé jednoduchšie keby som vedel čo vlastne chcem. Keby bola nejaká jediná v mojom živote. Niekto o kom by som mohol povedať že som ju vždy miloval a všetky tie ostatné (čo som vlastne aj tak nemal) boli len roztpýlenia čo nestáli za to. Žiadnu takú nemám. Alebo – všetky sú také. Je mi celkom jedno ako veľmi sa zmenili odvtedy čo ich nepoznám, nemôžem na ne prestať myslieť. Musím sa pritom usmievať, perami robím to gesto ako keď sa niečo nepodarí, a keď pocítim že srdcu je zas v hrudníku akosi tesno tak aj úsmev je preč.
Bude to smutné, keď sa raz ožením. S tou „najpravejšou“. Alebo – ešte horšíe – proste s nejakou „dosť dobrou“ keď už nebudem vládať čakať na niekoho tak úžasného ako bola Ona. Za rok dva zistím, že mi vôbec nerozumie, ale budem ju mať stále príliš rád aby sme sa rozviedli. A tak nejak to celé skončí. Tak ako to končí u všetkých ostatných, lebo neverím že tí ostatní našli naozaj tých pravých. Možno dokonca žiadne pravé už neexistujú, lebo skončili s tými nepravými. Tak to celý čas odkladám a ani ich veľmi nehľadám – už som asi prestal veriť, že ešte sú. A keď nejakú nájdem, aj tak je s tým nepravým.
Blbý svet, ale aj tak to stojí za to. Keby to šlo – vrátiť sa späť, tak by som chcel aby bolo znova to leto 2006. Nie preto že by som spravil niečo inak, že už by som si nenechal zlomiť srdce. Asi skôr naopak – chcel by som to všetko, aj keď to vlastne nič nebolo – aj keď by mi napokon povedala že už kohosi má. Hej – napíšem to tu, aj keď sa tomu celý čas vyhýbam. Mám ju stále rád. Aj keď som spoznal to všetko čo na nej nenávidím (a je toho určite ešte viac čo by mi vadilo). Aj keď naživo vyzerá o dosť horšie ako na fotkách (ale to ja tiež). A chcel som napísať aj to že hneď zajtra jej pošlem správu že ju mám rád. Len tak. Mám Ťa rád a bodka. A budem potom čakať so šteklením v bruchu kým a čo odpíše. Ale na to som dnes už príliš racionálny, a keďže tu nemám teraz pohár červeného ako obvykle keď tu píšem, tak asi aj málo opitý. Vravela že si to tu niekedy číta. Môj tajný denník. Tak tajne verím, že si to raz prečíta. A že mi o tom nikdy nepovie. Určite by som sa potom zas do nej zamiloval...
Vlastne – sľúbili sme si ešte jeden trip. Tak v neurčite. Možno za 5, 10, 15 rokov. Možno mi napíše tak ako ja jej. Že ide kdesi do Afriky a chcela by ma v tej Afrike tiež. A keby som fajčil tak by som si šiel zapáliť, zabudol na všetky dôvody prečo to nejde a povedal jej Áno. Utiekli by sme od tohoto nudného sveta – snáď len sami dvaja a na pár týždňov by bolo všetko inak.
Kedysi som jej vravel že to čo sa mi na nej najviac páči je že verí snom rovnako ako ja. Že si nenechá diktovať život od toho hrozne nudného sveta. Že miluje horúcejšie a plače žalostnejšie ako ostatní ľudia... V tom som sa v nej najviac zmýlil. To bolo to čo by som chcel. Možno to čo by chcela ona. Ale v skutočnosti príliš prepadla tomu obyčajnému svetu a ja som nemal silu ju ťahať odtiaľ preč. Bolo to tak možno lepšie. Lebo vtedy som pochopil že tá čo som sa do nej tak zúfalo zaľúbil už nie je. Nikdy nebola. To len ja som ju tak videl. Ako keď ktosi umrie. Bolí to tak menej, keď viem že je navždy preč. Preto nebude (taká) Afrika. A preto jej nemôžem ani povedať, že ju mám stále rád. Neverila by.
Nosieval som vtedy ešte košele, a mal viac snov. Svietilo viac slnko a letá boli teplejšie a dni dlhšie. Večer keď som prišiel z práce stále bolo vonku svetlo, Ninju a Suláš fajčili na záhrade a práve sa dohodli, že zajtra nepôjdu do práce, lebo večer je príliš krásny. Chvíľu som tam s nimi sedel a bolo mi smutno že som príliš zodpovedný na to aby som tam ostal s nimi až do rána. Dal by som si s nimi pár pív, i keď pivo nepijem, počúvali by sme Redla a opitý Ninju by mi vravel, že aj on to pozná - aké to je, byť iba druhý.
Dnes sú už na Slovensku a mne sa stále zdá že zase vyhrali. Že aj keď mi píšu ako je to tam nanič, a že ľutujú že odtiaľto odišli, a že mi vlastne závidia, v skutočnosti závidím ja im. S nimi odišlo aj to málo krásne čo som tu mal rád. Už nie su žiadne večery na záhrade, ani party každý víkend. Nepozeráme spolu filmy so Seagalom a večer nehrávame Need for Speed. Zunor už tiež býva kdesi inde a chýbajú mi tie večery keď sme vypili fľašu či dve červeného, pár hodín preberali všetko od lásky po politiku a na druhý deň mi nadával ako strašne ho bolí hlava. Chcel by som znova hrávať na gitare a spievať dlho do noci až kým sa suseda nezačala vyhrážať políciou. Chcel by som sa s Ninjuom rozprávať o knižkách čo sme čítali. Ešte aj tie ich zlozvyky čo ma vytáčali mi dnes chýbajú. Nostalgia. Keď je všetko dobré a zlé zároveň. Ako lásky čo som nikdy nemal. Ako tie zlomené srdcia, ktoré by som aj tak chcel prežívať aj každý deň. Ako kurčatá od Cáše a Beironina krv. Krásny hnusný život.
Žijem vlastne celkom nudne, ale aj tak – keď píšem tento denník mám pocit, že to aspoň trošku stojí za to. Že svet je krásne miesto na život, aj keď to niekedy hrozne bolí. Som na seba zvláštne hrdý že už „viem“ plakať. Tak naozajstne. Ako šestnástky pri romantických filmoch. Mrzí ma koľko som toho nestihol, ale viem že by som to nechcel inak. Že aj keď to mohlo byť lepšie, som rád že som presne tam kde som. A som vlastne vďačný aj za tú lásku čo ma obchádza, lebo – keby som možno vtedy v 14tich Šánje povedal že som do nej zaľúbený že to viac ani nejde, a pobozkal ju aj keby za to bola asi facka; keby sme dnes mali dve deti a psa, tak by som nemal šancu spoznať ako to bolí keď pukne srdce.
A musím byť asi blázon, ale už sa teším keď sa mi to prihodí znova.