Vždy sa musíš rozhodnúť len pre jedno.
Nemám veľmi rád masové záležitosti. Z princípu. Keď sa čosi páči masám, nemalo by sa to páčiť mne. Ako keď mi kedysi vravel Wukťe o svojom kamarátovi čo prestal počúvať REM, keď sa stali fakt populárni. Asi na tom čosi bude. Lebo ja niesom len ktosi z masy. Ja som Wray. Frajer a makač, aj keď to vypáli väčšinou tak nejak inak. Ja by som mal definovať trend - a to čo sa mi páči, by sa nemalo páčiť masám. Len takým tým týpkom ako som ja. Alebo takým ako som vždy chcel byť, len na to nemám čas, peniaze, talent - proste nejaké tie veci na ktoré sa dá spoľahnúť, keď hľadáš výhovorku, prečo sa ti život neuberá správnym smerom.
Takže aj teraz vlastne len hľadám výhovorku, aby som si ospravedlnil, že sa mi ten brak páčil. Stačí to zadať do google, a vyletí sto rôznych diskusných fór kde nejaká Zuzana, čo robí predavačku v Tescu píše, aká je v tom kopa pravdy, ako si pri tom krásne poplakala a aké je to vlastne celé nahovno a pravda zároveň. Alebo nejaký tvrďas čo robí automechanika píše, ako to zmenilo jeho život, posilnilo jeho dvojročný vzťah, prípadne našiel odvahu konečne "dát vale" tej krave čo ho doteraz spútavala, alebo iný físíz - proste tie kecy, čo sa píšu na azete v zoznamke. Niečo čo sa nehodí k wrayovi, lebo ten je hrozne nad vecou, a slovenská próza je v mojom rebríčku hodnôt hneď za tou estónskou. Moderná snáď o čosi nižšie. Trauma čo pretrváva od povinnej literatúry na základnej škole. Celé som to skúsil iba kvôli Krajpy. Bola akurát v Prahe, kde prežívala takú tú blbú epizódu v živote, ku ktorej sa asi hodia lacné veci ako Matkin. Nemal som veľmi chuť ani čas na veci čo sa čítajú keď sa venuješ sebareflexii lebo máš pocit, že ťa svet neprijal s náručou otvorenou tak ako bolo pôvodne v pláne (mám toho asi dosť aj bez Matkina) ale šiel som do toho aspoň preto aby som jej mohol potom napísať, že to bola teda pekná sračka a - ja som to vravel. A kvôli tej svojej divnej povahe teraz musím hľadať nejaký dôvod ako ospravedlniť to, že si myslím, že Matkin je dosť veľký frajer na to aby mohol byť mojim vzorom. Aspoň jeden z mnohých. Stále sám ťažko priznávam, keď sa mi páči niečo, čo som na začiatku odsúdil. Aspoň dúfam, že všetcí tí ostatní to celé nesprávne pochopili a vidia v tom len sex, lásku, ľudí obyčajných ako oni sami, a život taký ako je. A ja? Ani neviem. (mám celkom talent vidieť veci tam kde nie sú - posolstvo mieru v Terminátorovi 2, lásku v akčných filmoch a umenie v béčkových hororoch) Všetky tie veci čo mám rád. Komiksy a porno, červené víno, Dostojevského, filmy v ktorých ľudia nemusia nikdy na záchod, ľudí čo vravia "do piči" bez toho aby to znelo vulgárne a krásne (zvláštne ako ťa niekedy jedno slovo prinúti rozmýšľať o čomsi úplne inom... zmäkčovanie de te ne le v slovenčine nebol možno až tak dobrý nápad, lebo keď je slovo "krásne" napísané, môže mať viac významov. Tu má byť bez zmäkčenia. Je to len taký malý detail, a ani nemení veľmi význam textu ale - aj tak o tom musíš premýšľať...) naivné ženy, ktoré letia na blbcov - stačí keď sú tí blbci rovnako naivní ako ony. Hej - a potom to čo všetci ostatní. Že to je aspoň z časti život čo by chceli žiť. Aspoň na malú chvíľu byť, ako postavy z tých jeho knižiek. Sami vs. celý svet. Celé je to tak krásne masové, že každý sa v tom troška nájde. A ak sa to na teba nepodobá, tak určite si tam nájdeš aspoň postavičku, ktorou by si chcel byť. A tak to potom čítaš, nielen vtedy keď máš voľný čas, lebo - proste sa to tak dobre číta. Raz na to musím nejakú zbaliť. Na toho naivného blbca čo číta Matkina, lebo sa dá pri tom tak krásne poplakať.
Akurát končilo leto, rána tak nepríjemne horúce, že som mal spotenú košeľu ešte skôr ako som prišiel do kancelárie. Moju Femme Fatale som nikdy dovtedy naživo nevidel, ale aj tak bolo celkom prirodzené, že som hlavné postavy v knihe nahradzoval nami dvoma. Už za mesiac sme sa mali prvýkrát stretnúť. V Mexiku, lebo keď sa plnia sny, tak poriadne. Keď aj ona ľúbi Maxima tak to proste malo celé výjsť. Poriadne sa opijeme z tequily a potom sa budeme v noci kúpať v mori nahí, potom tropická búrka a ja skončím v jej objatí, a nič medzitým a hroznou bolesťou hlavy na druhý deň si nebudem pamätať. (hej - to vlastne presne tak vyšlo! až na to "nahí") Mne vždy všetko vychádza, mám šťastný život a netreba k tomu ani veľa mágie. Teda aspoň niektorí si to myslia. V skutočnosti je ten môj život pekne o ničom. A nemám ani lásku, ani šťastie, ani bohatstvo. To leto nestálo celkom za nič - také už letá v Londýne sú, tá s ktorou som chcel práve vtedy zostarnúť (pekne lacné, ale aj tak to spravím nabudúce znova...) sa rozišla s bývalým (super!) a našla si iného (ehm...) a potom sa rozišla s iným (neviem aké citoslovce sa tu hodí). Môj najbližší kolega v práci, ktorého som mal vlastne rád odchádzal navždy do Austrálie a namiesto neho mal prísť taký ten vzácny typ človeka. (Lebo takých čo ich fakt nemôžem vystáť je len veľmi veľmi málo) No a k tomu všetkému sa mi pokazilo PDA, takže žiadne komiksy, filmy, mp3 - ale ak ti nevadí že to trvá 5 minút kým to naštartuje, môžeš na tom čítať aspoň knižky. Takže Matkin. A potom mi ani nevadilo, nič z toho hore, lebo keď to čítaš tak máš pocit že raz určite bude dobre. Raz musí. A keď to úplnou náhodou nepôjde presne tak ako si vždy sníval - hej - pozri na to ako žijú ostatní! Môžeš byť vlastne šťastný, že nemáš také problémy a nežiješ život tak plytký (fakt?) ako tí ľudia z jeho kníh.
Polnočný denník bol perfektný, takže som potom prečítal všetko čo Matkin napísal a pridal sa na pár dní ku všetkým tým čo sa snažia na nete zistiť kto to vlastne je. Asi aby som mu napísal díky alebo nejakú inú patetickú hlúposť. Všetko som to čítal len tak - z nudy akože, ale vždy som sa strašne tešil keď ma čakala nejaká jeho nová knižka. A potom s akousi hrdosťou doporučoval ďalej všetkým členom klubu "nie o Matkinovi som zatiaľ nepočul". Prvá bola najlepšia. Tak to už s prvými vecami chodí. Neskôr sa prekonal v Mexickej vlne ale - to už bolo príliš umenie. Viac starostí, zodpovednosti, viac trápenia a menej peňazí a - postavy čo musia chodiť na záchod.
Mne neskôr skončili v práci dni keď som väčšinu času robil to čo som ja považoval za užitočné. Už nemám čas hrávať na gitare, a aj fotografiu - to moje ohromne veľké hobby svedomito zanedbávam. Prestal som cvičiť a boxovať na záhrade ako kedysi. Ak som doteraz mal aspoň pár priateľov na skype alebo icq, teraz sa snažíme navzájom starostlivo vyhýbať. Nie je čas na nejaké dlhé reči. Určite som o dosť horší spoločník na pokec ako kedysi, keď vždy musím myslieť len na to ako rozhovor čo najrýchlejšie ukončiť. Nechcem ale - musím. Inak nestihnem všetko to iné čo nie je dôležité, ale aj tak to musím stihnúť...
Celé si to pekne uvedomujem a aj tak s tým nič neplánujem urobiť. Taká letargia ako keď dlho ležíš vo vani. Keď to už bude moc zlé tak si len necham pritiecť trochu viac horúcej vody, ale von neplánujem vyliezť až kým nebudem mať na prstoch tú zošuverenú kožu čo sa spraví keď si vo vode príliš dlho. Keď už to bude moc zlé vezmem gitaru... Nie - najprv si kúpim gitaru. Nejakú poriadne drahú a poriadne červenú. Pár dní kým sa do toho dostanem a potom sa konečne naučím dobre hrať a spievať. Keď už to bude moc zlé tak sa znova ostrihám a - potom sa uvidí. Najdôležitejšie je vedieť, že máš stále nejaké možnosti.
Čosi nie je moc dobré, keď máš vždy pocit že dobre už raz bolo. Že pred rokom to bolo všetko tak super, a zároveň o dosť horšie ako pred dvoma. Lebo potom sa to uberá kdesi, kde o pár rokov rozhodne nechceš byť. Od toho augusta sa mi splnilo Mexiko (a Nemecko, Holandsko, Taliansko, Maďarsko, Španielsko a možno nejaké ďalšie -sko čo som zabudol...) zarábam 10x viac ako pred troma rokmi, asi by som si mal závidieť, ale v skutočnosti je to tuším presne to čo som nikdy nechcel. Taký pocit, čo majú závislí na hracích automatoch - už len pár hier, potom sa to otočí a začnem zas vyhrávať, no tak - už som to tak pekne rozohral, teraz nesmiem skončiť. Wray vs. systém. Teraz by som sa nemal otočiť chrbtom, keď mi to celé tak pekne vychádza, lebo som to dobre rozohral. Možno v tom bolo aj troška šťastia. A vieme predsa, že k šťastiu sa neobracia chrbtom - mohlo by navždy zmiznúť...
Už som bol vlastne celkom blízko - pred mesiacom som dal výpoveď. Preč z tohto sveta nekompatibilného s mojim vkusom. Už toto leto mohlo byť zase v tých sýtych farbách ako keď som mal 12 a platonicky miloval Šáwpu Mnubáčovú. Stejne by to tak nebolo - čím si starší tým viac svet preferuje čiernobielu, a Šáwpu Mnubáčová sa asi pred rokom vydala - náhodou som to čítal v mestskom spravodaji. Popri správach o ďalších mojich známych zo základnej školy, čo sa zobrali prípadne splodili nejaké to mladé. A ak doteraz som si pri tom vždy pomyslel - tak a teraz ich život končí, teraz na mňa čoraz viac dopadá pocit, že to s mojim životom by sa čosi patrilo spraviť. Už čoskoro. Už len pár hier, priznám stratu a idem domov. Leto aj tak musím stráviť tu. A tiež jeseň, a zimu, a jar a - to už je príliš ďaleko aby som nad tým teraz premýšľal.
Takí tí chlapíci čo sa nedajú kúpiť sú iba vo westernoch a detektívkach z 60tych rokov. Dohodli sme sa so šéfom ako civilizovaní ľudia. Extra rok svojho života strávim tu, a dostanem za to ďalšie peniaze, ktoré teraz vôbec nepotrebujem. Ale - doba je ťažká, obzvlášť teraz - všetci berú tú ekonomickú krízu hrozne vážne, tak to prehryzni a ešte chvíľu vydrž. Skúš ešte pár hier, ktovie možno sa zadarí. Potom sa uvidí. A čo je najhoršie - dúfal som, že to takto dopadne - poviem im že idem domov, oni dajú viac aby som ostal a - všetci budeme spokojní. Nie nie - ešte horšie. Teraz keď som v tej fáze keď si nie som istý či som sa rozhodol správne mi všetci chcú blahoželať. Proste - si chlapík JW. Vydrel si si to, a teraz sa ti darí. Blbosť. Nič sa mi nedarí. Nemám čas na to čo mám rád, a robím to čo rád nemám. V práci tak nejak iba čakám kedy sa to prevalí a uvedomia si, že to nebola najlepšia voľba nechať to celé na mne. Dnes spadol celý systém a wray to akosi fixol. S prehľadom, bez zbytočných stresov - si chlapík. Všetko v rámci manažérskeho tréningu - podriadených treba pochváliť, skôr než sa na to zabudne.
Celé tajomstvo je len v tom, že mi je to jedno. Som voči tomu stresu asi odolný lebo to nie je môj stres. Proste len čosi čo robím. Bez zbytočných emócií. A keď mi teraz zapípala SMS, lebo čosi znova nefunguje tak ma to vôbec neodtrhne od môjho pohára červeného a toho čo píšem. Je 11 v noci, a mne už dávno začal víkend. Dosť že to budem musieť celý víkend riešiť na diaľku z domu.
Všetko je vlastne krásne nedôležité - človek by mal byť proste šťastný. Braček je akurát na Slovensku, a kým som ja dnes mal v práci tak kritický deň, že som sa k obedu dostal až po piatej, on bol korčuľovať. S rodičmi - kdesi na jazerách, kde nebol vtedy úplne nikto, lebo bol pracovný deň. Ten super pocit ako keď sa ti "podarí" ochorieť, a môžeš sa potom doma hrať na počítači, alebo pozerať telku, kým ostatní musia pracovať, písať v škole písomky, riešiť problémy - všetky tie nepríjemnosti čo majú "zdraví" ľudia. Oco vytiahol aj mamu - viem si presne predstaviť ako nechcela ísť, ale keď už tam bola hrozne sa jej to páčilo, brat robil všetky tie piruety na krasokorčuliach z bazára a oco odhŕňal z ľadu sneh aj keď nebolo pre koho. Úplne tak ako keď som bol malý. Keď sme chodili polievať rieku (aby bol hladší ľad - nikto to vtedy nechápal). Ako vtedy keď bolo ešte všetko fajn. Dobre už raz bolo.
Láska, bohatstvo a šťastie sú ako kameň-papier-nožnice. Vždy sa musíš rozhodnúť len pre jedno. Neviem presne pre čo som sa rozhodol. Vlastne ani neviem kedy. Asi sa to tak nejak stalo - ako všetky tie veci, čo sa len tak nejak stanú a ty to nemôžeš ovplyvniť. Na lásku nemám ... Neviem čo nemám. Hľadám vždy nejaké dôvody, keď sa ma pýtajú na moje vzťahy a - sám neviem čo to nemám. Asi odvahu. Lebo už teraz je to celkom na hrane, a bojím sa, že s láskou by som to nezvládol. Šťastie? Tak na to tiež radšej zabudnúť. To je z tých troch asi najťažšie. Na to nemám ani ja. Mať šťastie nie je až tak zložité. Zložité je byť šťastný... No a bohatstvo - to asi mal byť ten motív prečo som teraz v Londýne a nekorčuľujem s bratom na jazerách. Lenže skutočnosť je taká, že si ani poriadne neuvedomujem že čosi mám. Chcel som vždy žiť tak aby som nemusel pracovať (nie nepracovať - akurát nemať ten pocit, že musíš) a ak to znamená byť bohatý tak mám pred sebou ešte dlhú cestu. Takže nemám ani jedno. A ešte aj všetko ide zlým smerom. Moje lásky - teda osoby ktoré buď chcem ja, alebo aspoň oni mňa - sú už len čímsi o čom tu raz napíšem. Krajpu - sakra. Ešte pred pár mesiacmi to bolo to najlepšie čo ma v živote stretlo, a deň keď som jej nenapísal aspoň "ako sa mávaš" bol neúplný. Dakedy mi nevadilo, že som bol v práci úplne rozbitý, lebo som noc predtým s ňou na záhrade telefonoval a ignoroval moje návyky že spať chodievam cez týždeň vždy o 11tej. Bez výnimky. Dnes mi už zas nevadí, že mi nebráni v mojich návykoch.
Nenapísal som jej nič aspoň 100 dní, jej hlas mi už nechýba a ani mi už tak nevadí že ju možno už nikdy nebudem počuť nahú. Čím je jeden starší tým ľahšie sa odmilováva. Ako malý som sa každý večer modlil "... a daj nech sa Šáwpu Mnubáčová stane mojou ženou" aspoň 5 rokov. Nikdy som od nej nedostal ani bozk, ale stejne sa na Boha teraz nehnevám. Tuším, že Krajpu opustí oddelenie "mojich úplne najväčších snov" už čoskoro. Keď som pred pár dňami videl jej foto s bruškom aké nosia tehotné tak som nepremýšľaľ či je to naozaj a s kým, napadlo ma len že to ako foto poriadne odflákla.
Nihau - tiež nič. Vždy to bolo najmä o sexe, takže bez sexu je to ako keby sme si vraveli - ok, to je fakt koniec. Všetky ostatné o ktoré som kedy stál su v nejakom "vzťahu na celý život" a čo by som to bol za človeka keby som im to chcel rozbiť. Už len musím nájsť nejaké dôvody prečo je to super byť slobodný. Je aspoň dobre, že o žiadnu teraz tak naozaj nestojím - aspoň to tak nebolí.
Ani ponaučenie na záver nebude. Nie je žiadne riešenie čo ma napadá. Možno nie je úplne žiadne. Zopár ľudí, čo sa potom vytratia z môjho života rovnako nenápadne ako prídu. Ešte nejaký čas si tu budem písať o tom aký je život pekný a smutný zároveň a potom to zabalím ako všetky ostatné hobby na celý život čo som mal. Proste to ešte pár rokov nejak prežiješ, potom sa to nejak spraví, potom ešte pár rokov, stihneš snáď aj čosi o čom sa tu oplatí potom písať - kruci, možno dokonca nájdeš aj dáku čo vyzerá ako pornohviezda, a nebude jej vadiť že som tak trochu stále dieťa. Spravíme si dve malé modrooké bába, vezmeme hypotéku a kúpime škodovku, v lete k nám na priehradu a na vianoce ryba tak ako sa patrí. A ak mi šťastie bude priať aspoň ako doteraz tak si potom poviem - nebolo to až také zlé. A celé to prehryznem lebo - iné to už nebude. To už budú hádam moje deti v tom veku keď človeku pristane nenávidieť celý svet, tak to prenechám im. To už budem mať dosť skúseností na to aby som vedel poradiť ako to celé prežiť. Moc premýšľam a to je možno problém - aj o tom som už premýšľal. Tí čo veľmi nepremýšľajú sa mi zdajú šťastnejší. Bez nejakých veľkých plánov a veľkých premýšľaní. Veď nejako už len bude. A keď už je toho moc tak len tak zresetovať mozog alkoholom. Aby si dostal tie nezmysly z hlavy.
Ako to len ten Matkin sakra robí...
Dobrú noc JW.