Tuším, že to bude zas len tá nostalgia, ale - ak všetci spomínajú len na tie staré dobré časy, tak možno na tom ozaj niečo bude a kedysi nám všetkým bolo lepšie. A úplne najlepšie bolo keď som bol malý. Dosť veľký na to aby som mohol rozprávať a behať po stromoch, ale stále malý na to aby som premýšľal o veciach, ktoré dnes musím riešiť každý deň. Všetko bolo tak krásne jednoduché, zlé veci sa diali iba vo filmoch - tých nudných čo som nepozeral, lebo tam bolo stejne málo strieľačiek a bitiek, všade bolo tak veľa kamarátov, ovocie rástlo len tak na stromoch a počasie bolo väčšinou skvelé...
Hej - je to určite len tá nostalgia a schopnosť mozgu zabúdať na všetko to čo sa nepodarilo takže v spomienkach potom ostane len perfektný farebný svet. Tak ako ten dnešný, čo mi príde fantastický už za pár rokov.
Všetko je o hodne ľahšie, keď jediná starosť je škola a ani tú nemusíš brať ako starosť. Každý deň si doma už pred druhou a ešte ti k tomu pridajú tri mesiace prázdnin. Úplne idealne - dokonca práve vtedy, keď majú prázdniny všetci ostatní. Takže máš čas na všetky dobrodružstvá a keďže neexistujú všetky tie výdobytky techniky čo dnes, nemusíš strácať čas za telkou, počítačom... Vlastne nie. Telka a počítač je tiež nablízku ale aj keď pri nich tráviš asi 3x viac času ako je zdravé, stále je ho dosť na večery pred bytovkou, vojny v lesíku, alebo knihy pre čitateľov od 9 rokov...
Teraz ma mrzí, že si z toho obdobia pamätám už tak málo a zabúdam stále viac. Ale našťastie - internet je veľká vec. Môžeš nájsť pecky čo vtedy hrali v rádiu, filmy čo mali len kámoši ktorým rodičia zohnali video v západnom nemecku alebo tuzexe, alebo príbehy troch pátračov. Všetkých 50 dielov. Asi o 45 viac ako som prečítal a - tak to potom počúvaš, pozeráš, čítaš a máš taký blbý pocit ako keď by si mal čosi spraviť - plakať, alebo sa tak v duchu usmievať, alebo spraviť nejakú detskú hlúposť akurát si už na to väčšinou pripadáš príliš veľký.
Nebol som príliš veľký fanúšik kníh (aj keď sa mi teraz zdá, že úplne najviac kníh som prečítal ako malý - ešte predtým ako prišla 7 trieda, slovenčina a povinná literatúra, Milo Urban a zhasnuté svetlá, a celé to malo presne opačný efekt - všetko čítanie a literatúru mi to nadlho zhnusilo) ale z troch pátračov si pamätám na Tajomstvo strašidelného zámku, Záhadu šepkajúcej múmie, zajajkavého papagája a stonajúcej jaskyne a keď som ich teraz pred pár dňami znova (v 29tich - no a čo, však sú pre čitateľov od 9 rokov...) čítal tak som zas o čosi viac pochopil aký môže byť kniha relax, a aj keď to už nebolo určite také úžasné ako pred 17 rokmi (brrr ako hrozne tých 17 teraz znie), už som zabudol na všetky rozuzlenia, a tak to bolo dokonca celkom napínavé čítanie!
17 rokov. Skončil som za ten čas 3 školy, vystriedal pár zamestnaní, spoznal a neskôr zabudol na toľko veľa úžasných vecí a ľudí, ale aj tak mi to teraz príde iba ako stratený čas lebo to najlepšie, to bolo vtedy keď letá boli tak teplé (či my tak otužilí?), že sme ich mohli tráviť splavovaním Belej na dušiach, kino bolo tak smiešne lacné, že si mohol chodiť na detské predstavenia každú druhú nedeľu o pol tretej poobede (až kým neskôr nebol v kostole práve o tom istom čase katechizmus, a tak som závidel Mcetbuvi Zemujfoskému, že do žiadneho kostola chodiť nemusí, a celé náboženstvo sa mi zas o kúsok zhnusilo... Nie je to zvláštne ako majú dospelí talent znechucovať ti veci tým, že ťa do nich nútia? A ešte to nazývajú výchovou...) a stále bolo dosť času na to aby som mohol napríklad chovať rybky aspoň v štyroch akváriách. Potom sme každý víkend na bicykloch chodievali do Mikuláša do chovproduktu (ale akvaristika znelo stejne lepšie, takže chovprodukt to volal akurát môj oco), ešte vtedy keď bola tá predajňa v takom rodinnom dome kdesi na okraji mesta a vedeli o tom obchode iba tí skalní...
Vždy sme tam kúpili len čosi malé - špeciálne nové rastliny (nie ten mach, valisnérie, alebo elodeu densu a tie prasličky - tie mal každý), veľké slimáky (čo sa potom aj tak len namnožili a zasrali celé dno...) alebo nejakého nového prísavníka - 
čekehubu. Mcetbu Ucšumkký, Coruj Nákjetfíb, Mcetbu Zemujfoský ale najmä Ludáš Kducowe. Mal také veľké (teda ani by som nebol prekvapený keby ho stále mal) asi 200 litrové akvárium, parádne zariadené a choval v ňom skaláre. Kducbe A segru mu volali (a mne sa to páčilo, tak som ju vždy tak podpichoval aj keď bola staršia) Iovicumbe. Neskôr o pár rokov mi Itbu vravel ako sa to dievča zvrhlo a spáva aj so štyrmi naraz - ale to som bol príliš malý na to aby som vedel čo to vlastne znamená. A bol príliš malý na to aby mi došlo, že Kducbe to zas až tak ľahké nemal. Niekedy v tom čase sa jeho rodičia rozviedli a jeho mama si našla iného. Hej tušil som čosi o tom, že rozvody nie sú moc fajn a trpia vždy najmä deti, ale - to bolo len v tých nudných zlých filmoch čo som nepozerával a Ludáš to buď vedel perfektne skrývať, alebo mu to fakt vôbec nevadilo. Však ten jeho nový otec bol správny chlapík. Pomáhal mu aj s tými akváriami...
Takže celá tá moja teória čo som tu chcel písať o tom, že Ludo aj preto toľko čítal, aby unikol z reality je možno blbosť.
Možno proste rád čítal. Ja, Coruj a Mcetbu sme mali počítač, tak možno preto mal viac času na čítanie keď netrávil za hrami pri obrazovke toľko času čo my. Každopádne - bol to on, čo mi doporučil Troch pátračov. Bolo to asi trošku nekôr ako som prečítal všetky Vinetuovky a zopár Verneoviek, ale predtým ako som čítal Pána Tragáčika a Vyber si vlastné dobrodružstvo.
Ludo bol dobrý kamoš. Taký čo vedel občas naviesť aj na malú vylomeninu, ale nikdy nie čosi príliš zlé čo by zo mňa urobilo grázla. Občas nejaké tie kalamity v bytovkách (toľko som sa ich nezúčastnil, ale zapálená pinpongová loptička v alobale bol vcelku populárny trik) inak ale štandardné detské dobrodružstvá ako výpravy do jaskyne pod hradom, výpravy na smetisko, výpravy na kukuricu - desiatky iných rôznych dobrodružných výprav čo sa mi dnes zdajú tak nebezpečné, že sa desím ako to raz budú robiť moje deti.
Teraz som tu na "dovolenke" v Hrádku, čítam po večeroch záhady troch pátračov a keď chodím po tom našom meste všetko to detstvo (nasládla nostalgia) sa mi vracia na plné pecky. Ale mesto je dnes už nejaké prázdne. Tam kde sme mali bunkre je buď husté krovie, alebo častejšie len rovná zem, občas čosi ako čínsky obchod alebo blok garáží. Presne na tom mieste kde rástli najlepšie lesné jahody v okolí. Dnes tam parkuje auto cybos. Dnes je admin, má čosi čo môže nazývať vlastnou firmou, ale pamätám ako sme ho v lete s Corujom a ludim obhádzali na Belej blatom keď bol malý.
Ani ludo už nie je v Hrádku. Odišiel do Anglicka ešte predtým ako ja a asi sa mu darí keď tak dlho vydržal. Má za sebou obdobie nesplnených snov keď sa nedostal na výšku kde tak veľmi chcel, obdobie alkoholizmu (ok, to je silné slovo - proste si občas rád vypil), obdobie čo neviem pomenovať keď skladal básne (niektoré boli celkom ok, ale väčšine som buď nerozumel alebo to boli naozaj blbosti), vystriedal zopár zamestnaní - väčšinou všetko práce, ktoré su ok keď ich robíš ako letnú brigádu ale ak si tam viac ako pár mesiacov musí to ísť zákonite na mozog. Potom mal niekoľko známosti - zväčša 2x staršie "panie" - vzťahy nad ktorými všetci len točili hlavami, a potom sa proste jedného dňa zobral - smer Anglicko. Tuším, že je kdesi neďaleko mňa, ale inak o ňom neviem nič ani ja ani google. Bol to fajn kamoš, vtedy dávno, tak dúfam že sa mu dnes darí. Zaslúži si za tie staré dobré časy.
Je to asi celkom dobre vymyslené, že krásu starých dobrých čias si uvedomíš, až keď sú dávno preč. A potom keď občas premýšľam, aké by to bolo keby vymysleli mašinu, čo ťa vie vziať v čase o 20 rokov naspäť tak mám najprv tisíc plánov ako by som to celé spravil inak, a v hlave si premietam zoznam vecí, ktoré by som rozhodne chcel zažiť ešte raz a iný zoznam vecí, ktorým by som sa vyhol ale - nakoniec mi z toho aj tak vyjde, že by som to celé nechal tak a žil si svoj život radšej dnes, presne tak ako doteraz. Už by som to asi nevedel a aj keď sú tie dobrodružstvá úplne najlepšie na svete, stejne som už príliš dospelý a prišli by mi trápne.
Bol som dnes so kdotbou a aj keď je typ dievčaťa pri ktorom ma sere, že nám to neiskrí, a stále mám ten pocit, že je pre mňa dôležitá, dnes to nebola ona čo spravila deň úžasným. Ešte viac ma potešil byru - jej malý, ani neviem čo - akási rodina. Dal mi šancu zas si trocha pospomínať na to aké fajné je byť malý. Hľadali sme v podvečer najprv poklad, až kým nás nezahnali do auta vlkodlaky (kdotbe vraví, že vlkodlaci, ale podľa mňa sa to skloňuje dvojako). byruvi sa to určite rátalo ešte viac ako mne, ale aj tak to bol príjemný večer. Asi by som si už mal zadovážiť nejaké dieťa, nech už sa môžem zas hrať bez toho rizika, že sa na mňa budú všetci pozerať zvláštne.
Teraz ma trochu hnevá, že mne nik v štyroch nevysvetlil ako je to s vlkodlakmi, možno by som mohol dnes písať o ešte väčšíčh dobrodružstvách. Svet je vlastne perfektné miesto. Stačí byť nie príliš veľký, hodne fantázie, málo telky a radšej kamaráti ako ludo, čo ti poradia fajné knihy, alebo wray a kdotbe - experti na nadprirodzené bytosti. Lebo bez toho to je vlastne celkom nuda. Svet ťa zatiahne do čohosi čo vlastne ani nechceš. Keď si malý tak si vravíš, že nikdy necheš byť dospelý a ak áno, tak určite nie taký ako všetci normálni dospeláci. Na dospelosti nie je nič úžasné. Možno tak sex. Hej to som závidel tým starším, vždy keď som si pozeral erotické časopisy čo mal oco skryté hore v skrini. Ale okrem toho je fakt nuda byť dospelý. A ešte aj ten sex vie občas pripraviť akurát hodne trápenia. No a úplne najhoršie keď sa tomu poddáš. Začneš mať pocit, že si dôležitý keď robíš tú svoju nudnú prácu, zarábaš viac peňazí ako stíhaš míňať a občas sám seba presvedčíš, že máš vlastne úžasný život. Ale - fakt nie je toho moc prečo sa oplatí byť dospelý. Mám dnes omnoho menej priateľov, času, menej sa smejem a iba málokto mi rozumie. A všetci, aj ja sám občas, ma presvedčujú, ako mi je fajn. A úplne najhoršie je - že aj keď si to tu takto viem pekne napísať, a chvíľu mám pocit, že som nad vecou, že treba len chvíľu počkať a už o pár týždňov bude zase lepšie, tak ten zápas so systémom nejak prehrávam.
Bol som na Slovensku dva týždne - mohol som robiť čo som len chcel. Fotiť - všetky tie veci čo som chcel fotiť, akurát som na to nemal nikdy čas, mohol som zložiť zopár nových piesní na gitare - veď to mi vždy šlo, alebo stráviť aspoň čas so všetkými tými priateľmi - stráviť zase aspoň noc s cysoou tak ako vždy keď som na Slovensku ale celé to teraz šlo ešte menej ako keď som bol na Slovensku minule. Vždy keď sa ma pýtajú ako je na Slovensku vravím, že je to fajn len je to celé nejaké tiché, pusté, že svet sa zmenil ale - zmenil som sa najmä ja. Už som viac súčasťou systému. Takže potrebujem byť zas v Londýne. Byť "užitočný". V robote mi to vravia každý deň - aký som dôležitý. A aj ten čas beží rýchlejšie keď zarábaš cash. Akurát že nevieš poriadne načo. Lebo to na čom v živote napokon záleží je byť šťastný a - tak nejak mám stále pocit, že to je to čo zabúdam každý deň čoraz viac. Ako byť šťastný. Robievam veci čo fungujú na druhých - to čo robí šťastnými ostatných (alebo to vravievajú) ale veľmi to nefunguje. Možno preto, že som čudný wray. Neviem presne čo je to za kríza, možno preto, že sa blíži tá moja 30tka tak to znie desivo, ale proste to zas nejak celé nezvládam. Jediná výhoda tohto rýchleho života je to že to rýchlo ubehne. A potom - dúfam, že potom sa vráti nejaké to obdobie ako keď som bol malý. Nie tak, že budem zase chalan, ale chcem veriť, že úplne všetci kamaráti z detstva sa vrátia naspäť do našeho mesta, a všetci budeme mať zas veľa času a budeme môcť - z úcty k tradícii - podniknúť nejakú výpravu a všade bude svietiť slnko, a spustíme sa na dušiach od Petranského mosta až po Kyslú vodu...
A celé je to nemožné. Nie nepravdepodobné. Úplne nemožné. A vtedy si uvedomím, že dobre už raz bolo a svet bude vždy už len horší, prázdnejší a smutnejší. Že už dokonca ani nie sú na blízku rodičia čo ťa ochránia, alebo spravia svet trošku lepším. Všetci myslia na seba, lebo systém ich k tomu vedie a ja by som tiež mal začať myslieť na seba. Lebo deň keď to bude Wray vs. celý svet sa stále blíži. A potom máš z toho blbý pocit. Je mi smutno, že detstvo je úplne preč. A už čoskoro bude preč aj mladosť. A ak sa nevytrhnem z tohoto stereotypu tak aj stredný vek prebehne rýchlejšie ako si to všimnem.
Nenapadá ma ani žiadne ponaučenie na záver. Niečo čo by som tu napísal aby som si ľahol spať o niečo spokojnejší. Proste to zatiaľ moc v živote nevyšlo a ani keď si vravím, že ostatní rovesníci to spackali omnoho viac tak to nepomáha. Byť viac sebou - alebo tak nejak sa to vraví. Možno by som mal pokecať so kdotbou. Tá má na takéto veci vždy nejaký názor čo ma najprv poriadne vytočí, ale potom už o pár dní mi dôjde že má vlastne pravdu. Alebo pohľadám ludoho keď budem zas v UK. A možno by som mal pokecať s byrom. Pripraviť proti tým vlkodlakom nejakú stratégiu. Snáď nebude o rok, keď zas prídem už na to príliš starý. To už to naplánujeme zas lepšie, zoženiem mapu k pokladu s veľkým červeným X, a potom pôjdeme loviť vlkodlaky, alebo nejaké iné netvory. Však dnes sa nám nepodarilo vyčistiť mesto od zmutovaných zombie. Prichádzajú z tých kopcov za ktorými bolo Poľsko (a Taliansko). Boli sme možno poslední živí ľudia v meste, a aj tí čo nás sledovali v aute za nami boli nemŕtvi. Ledva sme im zdrhli. Ale keď prídem nabudúce - to už budem vyzbrojený lepšie.
A vôbec nevadí, že budem mať 30. Svet je stále plný záhad, čo treba vyriešiť, dobroružstiev čo treba prežiť a zombíkov, ktorých treba pozabíjať aby sme zachránili svet plný dospelých, ktorí už zabudli ako sa to vlastne robí.