Rdna - tak ho volali a aj dnes mu tak občas nechtiac poviem aj keď viem, že to nemá rád. Rdna - chalan, trochu predurčený na kariéru grázla, tým že podpálil (vraj nechtiac) jedno leto stoh. A tí čo mu príliš nefandia ho vždy ohovárali, a čudovali sa ako je možné, že mu to len tak prešlo. Potom nedokončil strednú - vlastne len učilište. Neviem koľko blbostí urobil ešte predtým ako mi zlomil sekerku, ale voľakedy potom sa stal mojim najlepším kamarátom. Potom sme spolu cvičievali a dnes sa mi už ani nechce veriť, že kedysi som bol silnejší ako on. S ním som bol prvýkrát na chate, a aj keď to nebolo tak naozaj tak bol prvý a jediný chalan, ktorého som pobozkal. Tiež na chate mierne opitý a asi sa to ani neráta, lebo to bol len dotyk pier, ale taká hlúposť pre mňa dosť znamená, lebo viem že nič podobné sa nechystám do konca svojho heterosexuálneho života urobiť. Proste ten typ maličkosti čo Ti neskôr pripomenie, že to je ten správny kamarát.
A potom ma vlastne ani nevedelo poriadne vytočiť, keď ma s ním Wenyo podviedla. Irónia. Chodíš s babou - prvýkrát v živote a položí Ti ju najlepší kamarát. Znie to ako koniec kamarátstva až do smrti, ale mne to vtedy bolo asi skoro jedno. Alebo možno nie. Asi ma to sralo, ale teraz s odstupom času ma to až tak netrápi a celý ten príbeh používam iba ako ilustráciu keď s niekým riešim dôležitosť priateľstva a bezvýznamnosť úplnej vernosti. (Aj keď tomu na 100% neverím)
Potom sme to skúsili - ako najlepší kamaráti - za malou mlákou a po 3 mesiacoch sme sa vrátili ako bývalí najlepší kamaráti. Nikdy sme o tom nahlas nevraveli, že ako sa to celé stalo a proste sa to časom napravilo samo. Pred troma týždňami ma odviezol z Bratislavského letiska domov a vravel mi aj o tom čo by so mnou rád rozbehol. Proste biznis na celý život. Čosi také, čo by z nás urobilo obchodných partnerov alebo tak niečo. Jednoducho mi vravel veci, ktoré sa vravia len keď niekomu fakt veríš. Len keď je niekto Tvoj najlepší kamarát. Som rád že ho mám. Aj keď ma vytáčalo, že mal vždy dosť peňazí a šťastia a to ako vtedy v Dovalove machroval s foťákom, čo som chcel mať ja. Asi sme (teda on) fotili len dajaké blbosti - však čo už sa dá fotiť v pokosenom poli. A neviem prečo - možnože akurát vychádzali hviezdy, mi v hlave šla dookola tá melódia...
"A sú u nás doma, takový hvězdáři
co vypočítajú hvězdičky na nebi...
A aj keď ma tá pieseň napadla vtedy v tom poli (a ešte na veľa ďalších miestach a časoch) nie je to celé o Kyňavi. On do vlastne ani nezapadá...
Začalo to na azete. Ako s väčšinou báb, s ktorými si perfektne rozumiem. Až na tú drobnosť, že to nikdy nevýde. Jeden by si povedal, že tie internetové lásky nemajú význam, ale tak nejak aj tak tuším, že aj moju ďalšiu femme fatale nájdem na nete. A tá prvá - čo mala v profile, že ľúbi Čechomor, bola pyhavoozruwo. Teraz mi ten nick príde celkom smiešny, ale vtedy ju to vlastne aj vystihovalo a bohovo jej pristal. Myslím, že mi dokonca napísala prvá. Že má tiež rada červenú a folk a tak by sme si možno mohli rozumieť. Hm, možno by to bolo celé ľahšie, keby som nemal tú blbú vlastnosť, že sa vždy zamilujem do každej, čo sa aspoň tvári, že rozumie mojim naivným snom. Ale to by som tu potom ani nemal o čom písať a musel by som spomínať len na kamarátov ako je Kyňa. A asi je v tom čosi magické. Ľúbiť niekoho a nedotýkať sa.
Vravel som jej, že ja folk nejak veľmi ani nemusím a na folkové koncerty chodím (nechodím, ale v profile to mám napísané) len preto, že u nás nijaké iné nie sú, ale to už sa to medzitým zvrtlo do tých fráz, na ktoré ona odpisovala správne frázy a zrazu som mal pocit, že Vogvo Vaháčyvová je tá baba, s ktorou si chcem splniť svoje sny.
Názov "Čechomor" znel pekne trápne, ale tak som si to stiahol (a dúfal, že spoznám ju, keď spoznám hudbu čo má rada) a zo všetkých tých albumov a piesní Winamp pustil Proměny a - bola to dobrá voľba. Tá pieseň sa mi proste naozajstne páči, aj keď ju nahral ktosi s tak divným menom ako je Čechomor. Aj tá baba čo to spieva má ten typ hlasu, ku ktorému sa dá ľahko predstaviť tvár anjela a asi takú som si predstavoval aj ju. A aj ona mala zlatý hlas, super tvár a asi len ten detský šibalský úsmev napovedal, že má v sebe aj čosi iné, nielen anjela. Písali sme si o tisíc veciach, čo mi vtedy pripadali ohromne dôležité a dnes tak nepodstatné, lebo som na ne všetky zabudol. A jede deň v práci som celý premailoval s ňou. To bolo ešte vtedy, keď som mal tie ideály, že v práci sa musí aspoň trocha pracovať a aj keď to bolo celé jedno tak myslím, že mi na nej veľmi záležalo, keď som namiesto prezentácii mal o tretej len plný mailbox správ od pyhavoozruwo@azet.sk
Hej bolo to celé super, vlastne - bolo by, keby už nemala niekoho naozajstného. Zvláštne, že v tých chvíľach netovej zamilovanosti človeka ani nenapadne možnosť, že tá na druhom konci si možno len čosi chce dokázať, alebo si proste zaflirtovať bez toho rizika, že toho svojho ozaj podvedie. Alebo sú všetky baby na azete aj tak zadané a ktovie prečo tam ešte aj dnes občas chodím. Jasné že mala chalana - tak ako všetky super baby. A jasné že som chcel veriť, že mi to nevadí. V tých obdobiach máš aj tak ten pocit, že ona v každej vete naznačuje, že to Ty si ten pravý, a hlúpo veríš, že kvôli Tebe od neho odíde. To by som nikdy tak naozaj nechcel, ale aj tak ma vždy hnevá keď sa to nikdy nestane a tak sa proste tváriš, že to aj tak nevadí lebo svet má asi zmysel pre iróniu a tak ľudia stretávajú nesprávnych ľudí. A ja som možno ten básnik, čo ho síce všetci majú radi ale asi to posral v minulom živote, tak tento skončí ako tragéd...
Aj sa jej so mnou snívalo, už neviem čo, no bol to dobrý pocit, keď mi to písala. A raz mi napísala aj list. Len taký papier nedbalo vytrhnutý zo zošita písaný ľahostajným rukopisom čínskym perom. Možno to písala, keď sa na gymnáziu nudila na geológii, biológii alebo inej lógii, ale pre mňa to hodne znamenalo, lebo to bol jediný list od baby, čo som za celý život dostal. Vlastne ani dodnes som nijaký iný nedostal. Mám ho teraz doma na poličke, medzi vecami od Wenye a - proste medzi pokladmi, na ktorých mi fakt záleží. Neviem tiež už o čom je a teraz mám takú chuť si to celé prečítať, ale ležím tu v posteli v Mexiku a mám čudný pocit, lebo aj s ňou sme sa rozprávali ako raz pôjdeme do Mexika a naše sny mi pripadali tak krásne podobné. Namiesto nej som tu zobral fkypvu a teraz každý deň čoraz viac mám pocit, že to nebola správna voľba.
Chceli sme sedieť na verande - tu v Mexiku, pred domom mali pobehovať dve detičky a my sa držať za ruky a po dlhom horúcom dni pozerať na západ slnka. Celkom gýčová predstava ale - moje sny sú jednoduché. A jej tiež. Videla to tak isto ako ja, až na to že sme obaja chceli sedieť napravo... Mal by som jej asi napísať teraz z Mexika, že na ňu stále myslím a mexická veranda bez nej je divne pustá. Zvláštne, ako sa veci občas zomelú a ktovie - možno jej to celé už vyšlo a fakt sedí o dva bloky ďalej a aj ona si pôjde dať dnes už tretiu sprchu, lebo to teplo a vlhko je jediné čo narúša nádherný mexický život. Škoda že nie aj môj.
Potom - po pár dňoch, alebo týždňoch (zvláštne, ako čas plynie relatívne, keď je človek zamilovaný) sme sa stretli. Znie to len tak obyčajne - ľudia sa stretávajú každý deň, ale keď máš lásku na nete, tak stretnutie naživo je čosi ako prvý sex v normálnom vzťahu.
Ona prišla za mnou - celá v bielom a ja som mal rifle, gitaru, čierne okuliare a čiernu košeľu v ktorej mi bolo v tom slnku odporne teplo. Tak som ospravedlnil z gulášu, čo bol v ten deň a čakal ju na schodoch pred Jednotou. Cez tmavé okuliare som pozeral, ktorá z nich - okoloidúcich - je asi tá moja Ozruwo, a zároveň sa snažil tváriť dosť frajersky na to ako sa na prvé stretnutie pre niekoho kto verí na dôležitosť prvého dojmu patrí. Bola to tá baba v bielom s fľašou mineráky, čo už 5 minút pozerala v informačnom akýsi plagát o svišťoch. Myslel som, že je to ona a - chcel som aby to bola ona, lebo vyzerala výborne, akurát som si netrúfol jej zakývať, alebo na ňu zakričať. Vedel som že ma obišla a keď mi za pár minút povedala za chrbtom ahoj, tak som to prekvapenie iba zahral, lebo som ju za mnou celý čas cítil. Neviem čo som prvé povedal ja jej a človek by si tie prvé razy mal zapisovať alebo tak niečo, ale dnes by som jej povedal, že vyzerá skvele. A že mi imponujú baby čo sa zaujímajú o svište. Zobral som ju za Belú, čo je asi najromantickejšie miesto, čo sa dá tu v Hrádku nájsť a aj keď jej obuv nepristala chodeniu po poli a jej alergia sa k tomu celému tiež nehodila, bolo to asi celkom milé. Ten rok tam rástla pšenica a - hm - práve som si uvedomil odkiaľ mám ten klások pšenice medzi mojimi pokladmi. Zašli sme kúsok do poľa - ako keby sme sa chceli skryť pred zvedavými zrakmi okoloidúcich a aj to bolo asi nezmyselné, keď som sa jej nechcel ani dotknúť. Asi preto, že občas je dvom lepšie keď ich nik nevidí. Vtedy sa lepšie rozpráva a asi všetky zmysly fungujú nejak lepšie keď Ťa nik nevidí. Viem že v tom teple som si dal dole aspoň tú košeľu a ona topánky a aj keď trpela tým pocitom ako väčšina dievčat, že jej nohy nie sú nič extra mne prišli dosť erotické, ale možno to bolo len preto, že som z nej videl len tie...
Zahral som aj čosi (vlastne celkom konkrétne viem, že to bolo Dočolomanský) na gitare, ale - jej brat to s gitarou vedel myslím tiež a tak sa to wow čo robia baby, keď ich balíš na gitaru, nekonalo. Odvtedy babám čo majú ku gitarám bližšie radšej nič nehrávam. Myslím, že sme sa aj rozprávali, vlastne - som si celkom istý, že sme sa dlho a veľa rozprávali, ale to už tak býva s týmito rozhovormi, že aj keď si vtedy pripadáš, že vravíš čosi úžasné, tak už skoro na to zabudneš a možno je to tak aj lepšie. Potom som ešte skúšal naslepo trafiť odkiaľ je ktorý z jej kľúčov - ďaľšia z vecí, ktoré mi vtedy pripadali celkom fajn a teraz sú už len krásne trápne. A potom sa to celé nejak normálne skončilo a "musel" som ju vziať k sebe, lebo sa jej chcelo cikať. Keby som mal v izbe lepší poriadok - vlastne nie, keby som bol pripravený na to, že ma príde pozrieť aj ku mne domov, tak by som bol z toho možno menej nervózny. Mame (zvedavej ako obvykle) som teda povedal, že je horolezkyňa a tete, že jej jej koláče hrozne chutili a pýta si recept. Mama sa na oplátku začudovala prečo som šiel von v maturitnej košeli (bola to normálna čierna košeľa, akurát niektorí ľudia nepoznajú filmy ako Desperádo) po čom som sa cítil ešte trapnejšie takže sme už len zašli na vlak a ja som mal ešte stále pocit, že proste tomu čosi chýba. Hej - ten dotyk. Jasné, že som to na 100% nedodržal a občas som sa jej dotkol a - keď šla dole kopcom tak som jej musel pomôcť lebo to aby nespadla bolo dôležitejšie ale - keď nastúpila do vlaku a pozerala na mňa z okna a ja som sa vtedy snažil vymyslieť nejakú vhodnú vetu na rozlúčku - to bol ten správny okamih no dotyk. Jasné - hodil by sa bozk - ten čo pri ňom dievča pokrčí nohu v kolene, ale to sa v situácii Ty na peróne, ona v vagóne robí ťažko. Takže som ju pri pískaní píšťalky aspoň chytil za ruku a možno to bolo celé trápne, ale mne to prišlo úžasne romantické a trochu sa divím, že mi vtedy nevyšla ani malá slza. Aj ten jej pohľad, čo sa dal čítať ako "ja viem" dával celej situácii nádych scén z filmov a mňa ešte viac hnevalo, že niekto tak výnimočný ako ona už má kohosi iného ako ja. Asi ešte v ten večer som jej napísal list - z ktorého si dnes znova nič nepamätám ale kdesi na koniec som dal čosi v štýle, že raz ešte zájdeme na kávu a pospomíname na rande bez dotyku v poli nezrelej pšenice...
Odvtedy som ju nevidel. Asi rok. A potom fakt vôbec.
Sľúbili sme si stretnúť sa v meste - mal som akurát po štátniciach a keď ma zbadala a prvé jej slová boli že som akosi zostarol, vedel som, že veci sa nebudú uberať tak ako by som chcel. Vraveli sme o tom ako študuje v Česku, o byugdaviFHV, o mojej diplomovke a o Schrodingerovej mačke, o tom ako jej nepasuje modrá s červenou a o tom ako mi musí pomôcť s posledným kúskom pizze. A potom vravela ako úžasne sa so mnou rozpráva lebo čas pri tom fakt letí a ahoj, vlastne zbohom, tak snáď niekedy.
Mala zas kohosi iného a keby aj nie, ona bola v Česku, ja v smere Londýn. Napísal som jej ešte aj odtiaľ - o tom že mi tam chýba a ona odpísala, že chce lúku ako z Veľkej Ambry a tak nejak nenápadne skončila záležitosť Pyhavá Ozruwo. Mala ten nick, lebo milovala Angeliku a vtedy mi to ani neprišlo divné, keď vravela, že ju číta už asi tretí krát. Vtedy sa mi zdalo že tomu rozumiem, lebo - človeku sa ľahko zdá že akosi všetkému rozumie keď má hlavu plnú kohosi iného. Raz jej napíšem. Možno už o pár dní alebo týždňov. O tom ako Mexiko bez nej bolo nejak málo divoké. Možno ju zas trocha ponamotávam ako vtedy s Kyňom a s chlapom z Podbrezín, alebo zájdeme na kávu čo som jej "sľúbil". Ale asi jej poviem len dík za to všetko. Lebo ma naučila, že to ide aj cez internet, aj bez dotyku a že v Tebe a Ti sa píše veľké T, a že sa nevraví "podobáš sa na tú herečku z Beverly Hills" ale že "ona sa podobá na Teba" S veľkým T. Hm - svet by bol nádherné miesto, keby všetky baby jej typu neboli už zadané. Hej svet by bol super, keby teraz zaspával vedľa mňa ktosi ako ona. V horúci mexický večer, v prenajatom dome, kde jedna neónka svieti už len tak lenivo a vlastne všetko až na ten ventilátor na strope sa nikam neponáhľa. Ľahol by som si možno do siete - aby som ju nebudil, a pozeral ako sa jej hýbe hrudník keď dýcha, až kým by som nezaspal.
Bez dotyku