Táto jedna bola len v úvodných titulkách, takže nič veľké sa vo filme nedialo a - tak to boli asi slová, alebo tá čudná melódia, či jej hlas, čo z toho robili pieseň, ktorá navodzuje atmosféru - pieseň čo sa hodí ako katalyzátor čo bude spúšťať Tvoje spomienky na nejakú epizódu v Tvojom živote. Niečo neveľmi výrazné - hlúposť, na ktorú by si bez toho soundtracku zabudol ale s ním to nabere taký nejaký veľký význam a stáva sa z toho čosi dôležité. A melódia - ani nie veselá ani nie smutná - také čosi ako stvorené na spomienky za lepšími časmi. Ako keď vo filme stratí hrdina celú rodinu a tak pozerá nejaké rodinné video z dovolenky, kde farby už časom vybledli a zvuk znie tak hrozne amatérsky ale - aj tak to spustí celú vlnu spomienok a ten čo to sleduje vníma ten zvuk aj farby dokonale. Na videu sa odohráva čosi veselé a všetci sa smejú a sú šťastní, a snáď aj ten divák sa teraz v duchu trochu usmieva ale v skutočnosti na ňho spomienky útočia v plnej sile a cíti sa mizerne, že to všetko je teraz stratené...
A to je práve typ scény, kedy sa režisér rozhodne dať do pozadia nejakú čudnú pieseň. Čosi také nostalgické - ani nie smutné ani veselé - také na spomínanie... Aby ešte viac podtrhol celý ten moment a zdôraznil ako je všetko pominuteľné a - ako Ťa jedného dňa bude srať, že to čo je dnes - to čo Ti pripadá tak obyčajné a nudné - je preč a už s tým nič nemôžeš urobiť.
Tá pieseň asi až tak celkom neznáma nebola. To len pre tú moju generáciu. Ale keď ju počula Gyrniho mama tak si vraj spievala slová slovensky. A - tá moja robila presne to isté. A obom nám to prišlo smiešne a pritom - možno v tej chvíli prebehla ich hlavami nejaká nostalgická spomienka na to čo bolo a už nie je a snáď sa im na malý okamih chcelo aj plakať...
Ja som ju počul prvýkrát v tých titulkách. A - ešte predtým ma na ňu "upozornil" Jorkanow. Chcel nakrútiť nejaký film (ktovie či dodnes vlastne čosi normálne natočil...) a vravel, že by chcel aby som mu na gitare zložil niečo také ako bolo v Kill Bill. Vtedy som ten film ešte nevidel, ale keď som ho potom pozeral hneď pri titulkách som vedel, že mal na mysli toto.
Nikdy som mu nič nezložil a on nikdy ten film nenatočil. Film - s tou piesňou v pozadí som natočil ja. Vlastne nie film. Také amatérske domáce video. A tá pieseň je na pozadí len tak náhodou. Proste "čosi" hralo vo winampe keď som natáčal Pegyu ako skúša jesť feferónky. A až potom, keď si to video náhodou pozrel aj Gyrni tak poznamenal, že tá pieseň na pozadí je fajn. A obom nám to vtedy prišlo zas len ako fajn náhoda a nevedel som, že keď to video z vyblednutými farbami a divným zvukom budem sledovať o pár rokov tak tá zvláštna melódia sa tam presne hodí. Ako spomienka na to všetko veselé, čo už sa ale nikdy nevráti a človek má potom z toho pocit, že celý svet je tak nejak nanič, keď vie, že ani tak obyčajné chvíle ako na tom videu sa už nikdy nezopakujú.
A ak aj to spraví znova - že zje poriadne štiplavú papričku až jej vybehnú slzy a sčervená celá tvár - a potom bude bežať k vodovodu aby za pár chvíľ mohla víťazne povedať nejakú hlášku ako "nič to nie je" - aj tak to už nebude také isté. Lebo veci sa zmenili. A keby aj všetko spravila tak ako vtedy, tak už nemôže byť tak bezstarostná a keby sa aj smiala tak by to nebol ten úsmev ako predtým. Veľa veci sa zmenilo. A - v tak krátkom čase. Ako rýchlo sa svet môže začať uberať nesprávnym smerom...
Keď ma nechala - zakaždým keď ma nechala, tak som sa utešoval, že robí vlastne hodne chybu a raz sa jej to vráti a potom budem mať aspoň taký pocit zadosťučinenia, že - ja som to vravel. Dúfal som vždy, že sa jej prihodí niečo také kvôli čomu si uvedomí, že to čo robí sa jej vlastne nepáči a keď prekoná tú jej hrdosť tak sa ku mne zas vráti. A možno to tak aj fungovalo až kým sa nestalo čosi väčšie. Niečo také čo sa blbo prekonáva a po čom sa ku mne vracia horšie a - možno sa ani vrátiť nedá. Proste všetko je už len taká vzdialená minulosť aj keď to bolo len pred pár rokmi a aj keď sa obaja snažíme sami seba presvedčiť, že sa vlastne nič nestalo tak v skutočnosti sa stalo úplne všetko a keď potom pozerám domáce videá, na ktorých je zachytené všetko to čo dnes už stratila, tak sa mi nedá smiať a skôr to je na plač. A režisér nechal na pozadí tú zvláštnu pieseň - len tak nechtiac a náhodou ale - sakra veľmi sa k tomu hodí...
Bolo to potom čo sme sa rozišli... Myslím tak finálne. Neviem koľkýkrát ale keď potom mala ďalšieho a - ďalších a stále sa ku mne nevracala, tak som si to začal uvedomovať naplno a asi aj preto, že som bol zo všetkých tých rozchodov už dosť unavený tak mi to až tak nevadilo. Alebo možno vadilo a len sa mi na to podarilo zabudnúť a tak už to teraz tak nebolí... Hej - čas lieči a aj keď mi tá fráza po každom rozchode pripadala ako výsmech tak je v tom veľká pravda. Je to odporné, že čas Ti dovolí zabudnúť na akokoľvek nezabudnuteľnú bolesť ale - proste niekedy je lepšie prestať sa tvrdohlavo trápiť a nechať sa unášať prúdom. A - asi tak nejak som to spravil. Že aj keď to bolelo tak som to nechal celé tak, lebo sa rozhodla odísť tak naozaj. A asi som jej už ani neprial nech sa jej prihodí čosi zlé, kvôli čomu sa zas ku mne vráti. A ani sex mi už s ňou asi tak veľmi nechýbal lebo mala vtedy takú povahu, o ktorú som nestál a - aj tak som si bol kdesi hlboko istý, že keby som chcel tak ju ešte stále môžem mať. Aspoň na noc. A - celé mi to bolo jedno.
A svet by bol úžasný a dnes by sa nám pekne obom spomínalo na to, aké to bolo kedysi fajn a chválili sa navzájom všetkým, čo nám vyšlo a pri víne tajili slzy pri rozprávaní o veciach čo nám nevyšli a potom - dostatočne opití by sme skončili spolu v posteli a ráno nadávali na bolesť hlavy a tvárili ako keby sa nič nestalo, lebo tým našim súčasným partnerom by sa to isto nepáčilo. Hej - presne tak by to malo skončiť. Tak to obvykle vo filmoch končieva. A - sakra - ešte aj to domáce video s touto piesňou na pozadí by sa do toho filmu hodilo. Po tej spoločnej noci by som jej zavolal taxík, v byte by ešte stále bola jej vôňa a periny by som stále po našom nočnom dobrodružstve neupratal - aspoň malá pripomienka toho aká bola perfektná. A potom - keď by som mal chuť na ešte silnejšiu nostalgiu pustil by som si domáce video ako sa predvádza keď je feferónky... A smial by som sa a plakal zároveň. A vo filme by to bol perfektný moment na záverečné titulky a ľudia by si vraveli, že svet je vlastne smutnokrásne miesto...
Ale skutočnosť nie je film. Ak sa aj celý život snažím žiť filmovo tak ona asi nie. Alebo jej to teda veľmi nejde. A tak sa teraz nemôže veľmi chváliť tým čo všetko jej vyšlo lebo - vec je taká, že jej to vlastne celé hodne utieklo a jej život je len slzavé údolie. Asi by som mohol byť tak trochu cynik a vravieť jej - ja som to vravel, ale - to sa zas nehodí ku mne. A skôr ma stavia do úlohy záchrancu a ja sa cítim hlúpo, že nemám na to aby som ju z toho dostal a neviem - fakt neviem čo s tým celým robiť a všetko - sa mi to čoraz viac komplikuje.
Asi som nejaký blbý magnet na baby s problémami - mladé maminy. Trochu ma to asi aj vytáča, že všetky tie čo o mňa stoja majú nejaký ten háčik a všetky tie o ktoré stojím ja... Akosi to nikdy nevýde s tými, o ktoré stojím ja a ani sa mi nechce rozmýšľať nad tým čo vlastne robím zle.
Pred pár rokmi sa predvádzala s tým ako vie zjesť extra štipľavú papričku, jej život naberal smer Francúzsko s nechutne bohatým chlapom, ktorému som sa ja nemal v čom vyrovnať a - sralo ma to. Sralo ma ako dosiahla všetko to za nič. Nikdy sa nemusela extra snažiť, jej život bol skôr ľahký a veci jej vychádzali a nakoniec našla jeho a mňa hnevalo, že to bola len blbá náhoda a jej modré oči a plné prsia...
Áno, občas to trochu nešlo a tak sa hádali ale - nevedela ho nechať. Netuším čo ju na ňom tak ťahalo ale proste ostali spolu aj kvôli jeho blbej povahe. V jeden večer mi dokonca zavolala ako hrozne jej je a tak som ju chcel aspoň vidieť aby som vedel, že je v poriadku. Bol som už v posteli - bolo to po polnoci, ale vstal som a na pyžamo si dal akési tepláky a vetrovku a tak sme sa šli prejsť popri rieke lebo - potrebovala sa kdesi vyplakať a ja som bol jediný kto to mohol pochopiť. A - možno aby jej nebolo tak ťažko som sa ja vyplakal zas jej. Bol to jediný krát v mojom živote kedy ma niekto videl naživo plakať. Je mi to teraz trápne ale - som rád že to bola ona... A - asi to bol správny moment lebo som mal potom pocit, že aj jej sa trošku uľavilo. A aj keď bol náš svet pekne mizerný tak sme boli možno obaja radi, že v tom nie sme sami. A prisahám, že keby v tú noc nebolo tak zima, alebo mali dosť vína tak by sme to zakončili milovaním. A možno by ho potom nechala alebo on ju a dnes by jej bolo lepšie.
Ale skončilo to inak. Boli asi štyri ráno, na hrádzi sa už objavovali prví psíčkari a my sme sa vracali domov. Nebol žiaden sex, asi ani bozk, len také to priateľské objatie a pohľad, z ktorého sa dá čítať "ďakujem". Vrátila sa do svojho mizerného sveta a ja naspäť do toho môjho plného nudy vyplnenej neúspechmi pri hľadaní novej lásky. Ja som končil školu a začínal sa tešiť na Londýn (lebo v Londýne musia byť dievčat celé zástupy a preto že tam zarobím nechutne veľké peniaze) a ona šla do Paríža. Ktovie - možno sme si aj trochu navzájom závideli...
A potom - potom bola zrazu s ním tehotná. A - ako veľmi to mňa znepokojilo, tak veľmi sa mi zdalo, že ona má z toho celého radosť. Ako keby sa to celé konečne v jej živote uberať tým vhodným smerom. Tak som bol aj trochu rád, že nie je pri mne lebo by som jej to všetko závidel. Netuším ako to medzi nimi bolo a ani som nechel. Už nebola moja, a bol to len prirodzený dôsledok toho všetkého a - je to jej život ale mal som pocit, že ma vtedy zradila. Mať dieťa - s iným - to už je dosť výrazná prekážka k tomu aby sa ku mne raz vrátila. Hej - ešte stále som asi tam niekde hlboko dúfal, že raz príde a všetko bude fajn ako na domácich videách. Asi to bolo vtedy keď som si uvedomil - už tak naozaj - že to je fakt koniec. A vtedy sa začala vytrácať z mojej hlavy a - ani to nebol nepríjemný pocit. Proste prirodzený dôsledok toho všetkého a vravel som si - nech sa jej darí...
Nedarilo sa. A vždy keď sme sa navzájom na chvíľu stretli, vravela ako ju to celé mrzí a že to nefunguje tak ako by chcela. Že ten jej nie je vôbec ten pravý a že všetko je to nanič. A aj keď by som chcel počúvať, aj keď by som možno pozbieral zvyšky mojej odvahy a dostal ju z toho - proste to nešlo lebo už druhý deň mala vlak tam kdesi naspäť alebo celé to moje premýšľanie prerušil zvuk jej mobilu čo signalizoval sms od neho. Tak nebol žiaden veľký čin ani reči o úteku ako vo filme, len som sa proste pozeral ako jej to celé uteká.
A vlastne až tak zlé to nebolo. Nebol ideálny, ale aspoň mala kohosi kto sa o ňu postará. Mala kde bývať a iste mali peňazí dosť na to aby ju mohol robiť šťastnou. Mala pekné zdravé dievčatko a - veď sa nejak dohodnú.
"Koupí si šaty a dům nebo dva, za pár dní zvykne, vždyť doba je zlá, a čertů tak málo co ženit se chtěj, no tak se panenko směj..."
Nešlo to ani potom. On nemal na nič čas alebo - nechcel mať na nič čas. A možno nechel mať čas len na ňu... Ale aj v tom nedostatku času sa im podarilo spraviť druhé dieťa a mne už to bolo celé úplne jedno... Už som nemohol zmeniť nič a - mal som svoje starosti tam za malou mlákou. A dni a týždne ubiehali a my sme žili svoje trápenia a nevedeli o tom čo robí ten druhý... Niekto kto bol niekedy pre mňa všetkým bol zrazu len vzdialená zabudnutá spomienka. Tak ďaleko vzdialená, že už to ani nebolí. Až potom sa zrazu tá spomienka vráti. Podľa možností v čo najnevhodnejšej chvíli... Keď som mal ja plnú hlavu Wnyhny a plnú hlavu mňa mala Wywo a pár dní predo mnou bol Mexický sen a bol som tak hrozne zaneprázdnený v práci aj doma lebo nás čakalo sťahovanie... Proste chvíľa celkom nevhodná na návrat Pegye, čo dúfa že ju z toho celého nejak zachránim. Neviem kedy inokedy som sa cítil vo väčšom tlaku a tak som bol rád že budem môcť aspoň utiecť na 3 týždne do mexika a - všetko sa to nejak samo spraví a keď sa vrátim ja budem mať Wnyhnu, ona toho svojho, Wipzyo nejakú svoju lásku, v práci bude konečne kľud a sťahovanie bude za nami...
Zvláštne, že veci majú väčšinou tendenciu uberať sa tým nesprávnym smerom. A tak nevyšlo úplne nič. Môj mexický sen bol katastrofa a som za to zodpovedný aj ja ale - úplne ale úplne vôbec to nevyšlo a ja mám chuť to vykričať celému svetu a vynadať všetkým, kvôli ktorým to bolo tak zlé, ale viem, že to nič nevyrieši a tak každému len vravím, že to bolo fajn a snažím sa zvrtnúť debatu niekam inam lebo Mexiko bolo o tom ako sa mi rozbili sny... Výlet kde som sa už nevedel dočkať konca. Keď už konečne zanesiem pokazený fotoaparát do opravy a utečiem preč od toho hrozného domu, pani Uzy a Wnyhnazskej povahy, ktorá ma celý čas nútila vykríknuť "Čo sa to deje?!"...
Keď som sa vrátil Pegyo ma čakala vraj u nás doma ale kvôli pani Uze sme to nemohli načas stihnúť a tak som za ňou šiel aspoň druhý deň poobede na hodinku čo ubehla tak hrozne moc rýchlo, že sme sa nestihli dostať k tomu všetkému o čom sme sa mali rozprávať. A vlastne - ani som nemal silu sa o tom rozprávať a čosi riešiť - lebo už za pár hodín ma čakal Londýnsky život kde nie je na nič čas. Aby mi ešte viac pripomenula ako to celé ide úplne zle tak sa pýtala na Wnyhnu a aj keď som v tej chvíli bol rád, že jej môžem povedať že to s ňou nevyšlo, hrozne veľmi ma sralo, že to nevyšlo. Že aj Wnyhno bol sen, čo nevyšiel aj keď všetko to čo nevyšlo bolo určite navzájom prepojené.
Tak už len objatie, ona v slzách a ja sa cítil hrozne lebo neviem čo sa v takých chvíľach robí - jej malé sa tam na nás zvedavo pozerali a ona sa snažila byť otočená tak aby ju nevideli plakať, lebo to by určite nepochopili a potom bolo "našťastie" príliš neskoro aby som bežal na lietadlo a odišiel z celej tej nepríjemnej ťaživej situácie, ktorú neviem zvládnuť... Myslel som na ňu - stále posledné dni myslím, ale nestíham ani to. Nestíham jej napísať ani len ahoj a popriať jej - im - každé ráno pekný deň. Môj nový šéf je riadne trdlo a je síce nový ale vytáča ma s tým jeho "veľa - extrémne veľa - rečí a málo práce" prístupom čoraz viac. K tomu sťahovanie, s tým vedľajším efektom, že nemám internet. A tak ani možnosť napísať čosi Wnyhne. A ani neviem čo jej chcem napísať. Neviem či jej chcem vynadať alebo jej povedať sorry, alebo proste jej povedať ako mi to celé uniká a neviem čo si mám počať. Do toho všetkého mi samozrejme píše Wywo a nezaslúži si to - ona nemá ako vedieť ako mi je hrozne ale - vytáča ma tak s každou jej správou.
Teraz je vhodná chvíľa na zázrak. Niečo, čo to celé vyrieši. Lebo ja potrebujem oddych aj keď som sa práve vrátil z dovolenky. Sľúbil som im všetkým, že raz to bude dobré. Tak o rok. Keď odídem z tohto strašne rýchleho Londýnskeho života ale - sľúbil som to už toľkým, že sa bojím, že ma čaká presne taký istý život ako doteraz.
Mám ísť do Prahy. Za spolužiakmi. Zarobiť ešte nejaké peniaze a potom rozbehnúť ten náš biznis s Nomam a Nyšnam. A chcem utiecť do Prahy so Wnyhnou aj keď je veľmi pravdepodobné, že už o to nestojí. A mám ísť s Nyňam do Ameriky a zarábať tam - na ten náš iný biznis. A chcel som ísť konečne domov do Hrádku. Kde je pokoj od všetkého. Ale čaká na mňa aj Pegyo a Wywo čo veria, že ich zachránim. A ja ani neviem či chcem odtiaľto už preč. Nie keď viem, že ma tam asi čaká presne to isté...
Je teraz chorá. V pondelok mi zas napíše ako jej je smutno alebo ako sa s ním zas pohádala. Možno sa poháda aj s rodičmi lebo asi ani ich neteší keď majú doma slobodnú matku s minimálnou šancou na to že sa to v blízkej dobe zmení. Pred pár dňami - keď bola doma tak objavila že ju podvádza a celé sa jej to vlastne zo dňa na deň zhoršuje. A ja čo som možno jediný čo jej môže aspoň trošku pomôcť neviem ako na to a zúfalo nemám čas. Nemôžem porovnávať moje trápenie s tým jej ale aj mne je hrozne aj keď som vlastne šťastný.
Mám teraz chuť na fľašu vína a pozrieť si to domáce video. Toľkokrát za sebou až by som od toho plakania zaspal. Lebo aspoň v snoch sa mi o tom až toľko nesníva a tak dúfam, že sa prebudím do nejakého nového dňa kde je všetko dobre. Nielen pre mňa. Pre nich všetkých...
Londýn, 3.11.2007, 22.39