It stays pretty green
I'm going to make a lot of money
and then I'm going to quit this crazy scene
Vravel som si, že tu zas čosi napíšem ale - na to musí mať človek trocha náladu. A teraz je asi tá fajn chvíľa keď sa dobre píše. Pred pár dňami som sa vrátil zo Slovenska. Cestoval som nočným vlakom. Neznášam tie nočné cesty, keď skončím na druhý deň tak strašne nevyspatý a - neznášam akékoľvek cesty naspäť. Je to zvláštne ale akosi sa nikde necítim doma... Keď idem na Slovensko mám obavy, čo tam bude a keď sa vraciam naspäť tu akosi mi začína to obávané Slovensko chýbať. A z toho Slovenska som si zobral svoj starý denník. Nepísal som do ňho už pár rokov a - keď som odchádzal z domu mal som taký ten čudný smútok, že som si vravel, že možno teraz je čas napísať znova čosi do denníka. O tom ako sa veľa vecí zmenilo, ako je zase všetko zlé, ako znova milujem nesprávnu osobu a o tom aký je celý ten život smiešny. Keď som odchádzal predstavoval som si ako budem písať - celých tých 5 hodín, či koľko cesta z Hrádku do Bratislavy trvá, a ako vždy napíšem mesto, ktorým práve prechádzam a aké bude úžasné to o pár rokov čítať ale - nenapísal som nič. Denník ostal v batohu a ten smiešny život mi zase prekazil plány. Rýchlik meškal skoro dve hodiny a ja som bol strašne unavený. Celou cestou som myslel iba na to ako si už konečne ľahnem do postele a - či vôbec nejaká posteľ bude, lebo som si ešte nebol celkom istý, či kvôli tomu meškaniu stihnem let...
Bolo to natesno a - je úplne jedno ako to bolo, dôležitý je ten denník... Práve som to dočítal a dostal som znova tú chuť písať. Nejak to zo seba dostať ako je všetko úplne nanič. Tak ako vtedy predtým - keď som bol ešte frajer. Keď som to čítal uvedomil som si, že som bol vždy tak nejak nespokojný sám so sebou a - so svetom - so všetkým. Ale zároveň som vždy obdivoval svoje predošlé JA. Ja pred 10 rokmi, pred 5 timi rokmi, a teraz - neviem, ktoré z mojich predošlých JA ma najviac fascinuje a kto by som chcel byť. V poslednej dobe som mal stále pocit, že mi všetko vychádza a všetko je úžasné. Môj život je konečne plný. Žijem vo veľkom meste - v jednom z najväčších, mám prácu a peniaze, mám nejaký ten život a žiadne starosti... Krásny život. Ale keď som si čítal o tom ako to bolo predtým - vtedy keď moje hlavné problémy spôsobovala láska a svet, ktorý ma nechápal, tak sa mi zazdalo, že to je to čo mi teraz chýba... Také tie problémy, ktoré som mal predtým. Tá moja tvrdohlavosť, keď som si vravel, že aj keď to celé nejde a hrozne trpím, tak aj tak sa nezmením, lebo verím v moju pravdu. No a na chvíľu sa mi zazdalo, že teraz už v žiadnu svoju pravdu neverím. Jeden z momentov, keď si človek uvedomí, že prestáva byť sám sebou. Lebo tak nejak to cítim, keď si to porovnávam s tým všetkým čo bolo... Ako keby som sa nejak nenápadne stal dospelým wrayom, ktorým som nikdy nechcel byť.
Už vtedy - bol to denník, z 2001 a 2002 som cítil, že "dakedy" to bolo lepšie. Keď som písal básne, aj keď tak smiešne nezmyselné, keď som sa uzatváral do seba a mal svoje blbé chvíľky, keď som bol asi trochu závislý na počítači a filmoch - vtedy keď bolo všetko komplikované, ale zároveň jednoduchšie. Dnes cítim, že je to ešte oveľa oveľa horšie. Dosiahol som tak veľa vecí, na ktoré ľudia zväčša zvyknú byť hrdí, ale ja mám teraz pocit ako keby nebolo načo byť hrdý. A asi ani nie je. Na svete sú milióny ľudí so životným príbehom omnoho úžasnejším ako ten môj. Dokážem, žiť sám a postarať sa sám o seba, ale je toľko ľudí, čo dokáže postarať sa ešte aj o kohosi iného. Mám fajn vzdelanie a asi sa môžem považovať za múdreho človeka, ale - nevyužívam z tej mojej múdrosti vlastne vôbec nič. A peniaze - tá podstata všetkého zla... Asi som bohatý, lebo si môžem kúpiť hocičo čo chcem, ale nepotrebujem veľa a - necítim sa bohatý lebo to čo chcem sa nedá kúpiť. Peniaze nejak nevedia spraviť niekoho ako ja šťastným. Skôr je to tak, že som si asi uvedomil iba to aké sú dôležité a kvôli nim možno trochu zabudol na iné dôležité veci. Na veci ako je písanie denníka...
Strašne veľmi som to chcel napísať tak ako vtedy. Atramentovým perom na najbližšiu voľnú stranu. A začať slovami "Všetko je nanič..." alebo "Veľa vecí sa zmenilo...". Tak ako začínala väčšina mojich záznamov. Potom pár strán textu, myšlienok, ktoré som nahlas nikdy nevyslovil, lebo v tomto materiálnom svete znejú smiešne a zakončiť to slovami "Dobrú noc JW". JW bolo napísané takým tým "tajným" písmom. Tak ako všetky dátumy a - spočiatku celý môj denník. Je to iba pár rokov, ale úplne som tú moju "tajnú" abecedu zabudol. Ako hrozne smiešne znie spojenie "tajná abeceda", keď má človek 28. Chcel som to napísať aspoň "normálne" bez tajnej abecedy a všetkých tých zvykov z pred pár rokov ale - ani to moje pero už nechcelo písať. Milujem atramentové pero. Miloval som... Ten pocit keď tak skoro nehlučne kĺže po papieri, tmavomodrá farba písmen aj to ako krásne pomaly zasychajú. Pamätám si moje prvé - také hrubé tmavomodré, s hrotom AURORA, čo mi dal oco, ktorému ho dal nejaký nemec, keď boli u nich v práci... Prvýkrát som s ním písal - tak naozaj - na skúške v Žiline. Prvé (a jediné) prijímačky na vysokú školu. Asi som chcel vyzerať nejak "profesionálnejšie" a tak som mal sako, diplomatku (tiež od oca, ktorý ju dostal od nejakého nemca) a atramentové pero AURORA. A tým začala celá éra písania atramentom, a ja som pociťoval vždy takú zvláštnu hrdosť keď som mohol vysvetľovať všetkým tým zvedavcom prečo píšem atramentovým perom. A môj denník - ten si zaslúžil byť písaný tak ako som to mal najradšej. Neviem presne koľko rokov som to moje pero mal a - ešte aj teraz je určite niekde doma na poličke. Vrchnák už vôbec nedrží, a na hrote sa zodrala ta zlatá farba a čo je horšie - už nejak nepíše tak fajn ako kedysi. Preto som ho aj prestal používať... Keď som skončil vysokú školu, (tam som písal zväčša obyčajnou ceruzkou) a mama sa ma pýtala, čo by som chcel - k promóciám, tak som si pýtal pero. Veril som, že s dobrým perom sa vrátia tie krásne dobré časy a ja možno znova začnem písať denník, alebo čokoľvek iné, čo sa tak úžasne píše s atramentovým perom. Nejakú chvíľu som strávil na internete a hľadal niečo podobné tej mojej AURORE, a zistil som len to, že atramentové perá vedia byť pekne drahé, a - je to vlastne celá veda. Nechcel som moc trápiť moju mamu, a tak sme zašli len do papierníctva v Mikuláši a kúpili nejaký Parker, ktorý vyzeral celkom dobre.
Myslím, že dodnes som ho nepoužil. Vravel som si - bude to super darček pre mňa. Pero vydrží aj celý život a vždy keď budem s ním písať spomeniem si na moju mamu, a na moju školu a na to aký som už veľký chlapec. Možno raz začnem písať znova s perom. Dnes to však nešlo. Asi to bolo preto, že som s ním tak dlho nepísal, ale - proste som už nemal chuť a čas snažiť sa ho rozpísať a - som už asi príliš moderný na to aby som nedal prednosť tomuto môjmu pohodlnému laptopu. A teraz - keď to tu píšem ma to hnevá. Lebo to je presne to o čom tu chem písať. O tom ako mám pocit, že som sa strašne zmenil. Neviem, či k lepšiemu alebo k horšiemu, ale cítim, že som sa zmenil smerom, ktorým som nechcel.
Celý ten denník, čo som pred chvíľou dočítal bol najmä o nej. O Lacui. O tom ako som ju nenávidel a ľúbil zároveň, o sexe a o tom ako bol celý môj život vlastne o nej. Možno aj to je chyba, že dnes nie je žiadna Lacui a aj preto je ten môj život taký ako je. Hej - mám teraz taký ten veľmi silný pocit, že teraz predsa "mám" Smudku. A je v tom dosť paralel. A pri nej - pri Smudke som mal až doteraz pocit, že je tak úžasná preto, lebo vedela počúvať tie moje nezmyselné reči o všetkých mojich snoch, a - že aj preto ma snáď má rada, a ja som mal pocit, že keď už nie je nik koho môžem naozaj ľúbiť - so všetkým čo k tomu patrí, tak Smudke to aspoň môžem povedať. Celú tú moju nádhernú škálu pocitov a snov ale - moje sny sú akosi šedé v porovnaní s tým ako som sníval predtým. Stále som dúfal, že sa mením iba trocha, a že som stále ten úžasný wray ako pred pár rokmi, alebo ešte snáď o kúsoček lepší, ale teraz mám taký hrozný pocit, že som sa veľmi zmenil. A najhoršie na tom je, že tak ako som vôbec neplánoval. Možno je to fakt len ten stereotyp práce a mála voľného času, to že keď nemám čas na živých priateľov, tak som si našiel aspoň "nejakých" na internete, ale faktom je, že celú túto bitku so životom dosť hodne prehrávam. Vždy som mal pocit, že svet je príliš krutý, lebo sa mi nechce prispôsobiť, a mám ten pocit aj teraz ale - teraz si uvedomujem, že aj ja sa prispôsobujem svetu. Možno to tak fakt má byť, a tak už to chodí, keď sa jeden stáva dospelý, ale mne to teraz strašne VADÍ. Mám chuť nejak to zase zakričať celému svetu, že žiadna zmena nebude, a vždy ostanem sám sebou a budem robiť to čo cítim a nie to čo sa má. Vtedy - pred pár rokmi som vždy vravel, že na to aby som bol tým čo chcem byť potrebujem peniaze. No a dnes - dnes neviem čo potrebujem. Asi byť znova tým čím som bol. Potrebujem niečo na čo tie peniaze minúť. Niekoho. Niekoho kto neskončí tak ako moja láska prvá, a zároveň niekoho kto nebude tak hrozne vzdialený ako moja láska posledná. To je tá časť lásky čo mi chýba - robiť niekoho šťastným.
Ale nie je to len o láske, aj keď tá tomu zvykne dosť pomôcť. Skôr je to o mne, a o tom ako nerobím všetko to čo chcem. Vtedy som vravieval, že nemám ciele iba sny. Veci, ktoré by som chcel dosiahnuť, ale sú tak krásne nereálne. Dnes mám pocit, že všetky moje sny sa stávajú cieľmi. Možno je to správny prístup ako tie sny naplniť, ale vadí mi to plánovanie... Sny by asi mali ostať nesplnené a potom sa naplniť - v nejakom nečakanom okamihu - len tak. Akoby náhodou. Bojím sa, že keď si raz naplním nejaký môj cieľ tak to nebude vôbec také ako by som chcel. A bude to len ďalšia bezvýznamná vec, ktorú si "kúpim" aby som mal pocit, že som šťastný. Tak ako všetky veci a ciele, ktoré som si kúpil doteraz. A to najlepšie - to sa stalo len tak nečakane a bolo to úplne zadarmo. Opäť raz nenávidím ten blbý svet, ktorému vadí keď takto vravím... Neznášam všetkých tých ľudí, ktorí neveria, keď vravím, že peniaze nie sú dôležité. Som teraz v tej blbej pozícii, keď si oni myslia, že ich mám toľko, že sa mi ľahko vraví, že nie sú dôležité ale - tak som tomu vždy veril. A neviem prečo som skončil tu v Londýne, kde nie je čas na nič. Lebo zarábam peniaze. Na to aby som mal plány a ciele. A aby som potom mohol po večeroch písať o tom aký som hrozne zvláštny... O tom, že to nerobím pre seba, ale pre ten čudný svet vôkol. Lebo svet má rád peniaze a ak nechcem ostať sám mal by som sa snažiť byť menej tvrdohlavým wrayom, a radšej byť súčasťou toho sveta.
Vtedy - keď som mal ešte sny, bolo nádherné, že budúcnosť bola tak krásne hmlistá. Nevedel som čo bude o pár dní, a vôbec som netušil, že na vianoce 2006 budem sedieť s vlastným laptopom kdesi v severnom Londýne, počúvať Caesariu Evoru a rozmýšľať o tom, čo asi robí teraz Smudki, tá moja veľká láska, ktorá ale asi žiadnou láskou nebude... Dnes naopak viem presne čo bude zajtra, viem aj čo bude ďalší mesiac a aj keď sa stále zúfalo snažím neplánovať svoju budúcnosť, akosi mám čoraz viac cieľov a menej snov. Vlastne - aj tá Smudki. Čo som sa do nej nevhodne zaľúbil ani neviem prečo. Ani jej už nevravím, tie krásne wrayovské nezmysly. Ona je len súčasť toho obyčajného sveta, kde ľudia nehovoria filmové frázy a aj ja sa musím pri nej správať viac dospelo. Myslím, že vtedy - keď som ju "spoznal" to bolo to prečo ma zaujala - že ma počúvala, a nesmiala sa tým mojim snom a smiešnym názorom. Dnes už to nejak zabudla - dnes je čoraz viac aj ona obyčajná. A ja tiež. Rozmýšľam o plánovaní času, plánujem si ešte aj filmy čo si pozriem a knihy čo si prečítam. A už ich nepozerám a nečítam preto, lebo mám chuť, ale z akejsi povinnosti. Aby som nestratil všetko to z môjho starého ja. Aby som nezabudol, ako to robia americké filmové postavy, lebo taký som vždy chcel byť.
Začal som znova fotiť. Neviem prečo, ale teraz sa mi zdá, že to bolo tiež iba preto aby som nejakým spôsobom vyjadril to čo cítim. Aspoň nejak, lebo za posledné roky som to nevyjadril nijak. Nemal som to komu povedať, a prezentovať to iným spôsobom - vytvoriť niečo - na to nebol čas. Pritom to všetko len preto, že sa chcem rozprávať. Nájsť niekoho pri kom nemusím mať pociť, že práve nemá čas. A asi to mala byť Smudki. Ako bonus bola (je) ešte aj inteligentná a vlastní tie najkrajšie pery čo som doteraz videl. Ma tisíc zlých vlastností, ale asi tisícjedna úžasností, keď stále po nej tak túžim. Vždy vravela, že nie je v skutočnosti taká ako sa mi javí a - možno je to pravda, len tomu nechcem veriť. Je mi vlastne skoro jedno aká je, len by som strašne potreboval niekoho kto vie snívať tak ako ja, alebo ešte viac a - aby to naučil znova aj mňa. Strašne moc teraz potrebujem niekoho kto by mi pomohol naučiť sa znova snívať.
Keď som teraz čítal ten denník - závidel som. Sám sebe som závidel, aký som bol kedysi úžasný, ako som kedysi mal všetko po čom teraz túžim a túžil po všetkom tom čo teraz mám. Milujem takéto vety. Aj to som sa naučil z filmu - "Máš robiť, to čo vravím, a nie vravieť to čo robím..." A v mojom denníku som ich použil často. Pamätám si ako ma fascinovalo, keď som niekde videl napísaný citát z niečieho denníka. Vravel som si - to musí byť úžasný človek, keď má také myšlienky. A vôbec - musí byť úžasné, keď je vaša myšlienka natoľko dobrá, že z nej neskôr vznikne citát. Vždy som chcel vytvoriť nejaký citát a vždy som mal pocit, že to sa môže stať iba keď je človek slávny, ale dnes som našiel v mojom denníku strašne moc super citátov. Mojich. Možno by nezaujali nikoho iného, ale mne sa ohromne páčili. Nie preto, že boli moje. Len - zneli ako od človeka, ktorým som vždy chel byť. A napadlo ma, že ak som to dokázal predtým - byť tak úžasný, že si sám sebe teraz závidím tak to musím dokázať znova. A ešte lepšie. Lebo - mám teraz toľko možností. Ja ani neviem čo robím zle, a čo nerobím dobre, ale viem, že čosi MUSÍM robiť inak. A namiesto všetkého toho plánovania, by som mal radšej rozmýšľať o tom ako mám robiť veci tak, aby som aj o pár rokov pri čítaní týchto riadkov mal pocit, že som bol úžasný wray.
Je to paradox, ale aj teraz mám pocit že preto aby som bol šťastný potrebujem peniaze. Aby som mohol plniť svoje ciele - bývalé sny. Aby som našiel kohosi koho budem mať rád tak ak on(a) mňa. Aby som sa mohol vrátiť na Slovensko, a nájsť si tú moju lásku života (lebo láska je to čo ma robí mnou) a začať snívať spolu s ňou. Až sa mi točí hlava keď premýšľam nad tým ako to robia všetci tí ostatní. Lebo - všetci - alebo aspoň väčšina mi pripadajú šťastní. A ja možno pripadám šťastný im. Ako krásne sa všetci pretvarujeme. A vlastne ani možno nie. Ja nemám NAOZAJ žiadne problémy a starosti. Mám všetko čo chcem a čo nemám môžem mať. Ešte aj tú lásku môjho života. Verím, že som stále dosť veľký frajer na to aby som si nejakú ľahko zadovážil...
Ale nie som šťastný. Je mi fajn, a som spokojný ale nie šťastný. Chýbajú mi iné veci. Také tie úplne ľahko dostupné veci, ktoré však ktovie prečo nemám. Veci ako sny. Možno je to fakt len tým moderným svetom, ale strašne mi chýba, že nejak zabúdam snívať. Chcel som ísť do Mexika. Ísť naprieč púšťou - len tak bez zvláštneho dôvodu, lebo dôvodom je to, že som tam. Ale dnes o tom uvažujem iba ako o dovolenke v mexiku. Možno trochu dobrodružnejšej, keď si zariadim viac toho sám, ale - vnímam to iba ako cieľ. Za pár mesiacov, možno rokov, skončím túto moju prácu, čo ma veľmi nebaví, doprajem si mesiac, alebo dva voľno, zájdem do prvej cestovky a kúpim si nejaký ten poznávací zájazd po mexiku. A kúpim ho aj svojej láske, lebo tá v tom mojom "sne" nesmie chýbať... Lenže - už to vôbec nie je sen. Je to len blbá dovolenka, takú akú si zväčša doprajú len snobi - takí tí tuční turisti s foťákmi a - pri predstave, že toto má byť moje mexiko, ma to už vôbec neláka.
Je pritom tak veľa malých drobností čo si myslím, že mi chýbajú. Ako to atramentové pero. A ten pocit, keď s ním budem písať a myslieť pri tom na mamu a na moju školu. Už strašne dlho chcem napísať list Smudke. Neviem o čom a - ani to nie je dôležité, iba verím vo význam listov. Celá naša "láska" je len strašne virtuálna, a asi neviem prečo dúfam, že hmatateľný dôkaz o tom, že som, by tomu celému pomohol. Dostal som v živote jeden jediný list od osoby, ktorú som síce neľúbil, ale - rozhodne ju mal veľmi rád. Je to len taká stránka papiera a - ani obsah nie je nejak zaujímavý, ale - mám ten list rád, a raz - raz by som chcel dostať taký naozajstný zaľúbený list. Čo vonia krásnou dievčenskou vôňou a je v ňom napísané "ľúbim Ťa", alebo "milujem" alebo aspoň "chýbaš mi". Chcel by som dostať nejaký horúci list. Možno je to trochu úchylné, ale čosi také čo by ma dokázalo až vzrušiť keď to čítam... Toto je sen! Vec ktorú môžem strašne chcieť, ale aj tak mám v tejto chvíli pocit, že nemôžem spraviť nič, aby sa splnila... No a možno aj preto by som chcel napísať list JEJ. Aj to je asi iba sen, lebo ani nemám jej adresu. Pýtal som si ju už neviemkoľkokrát, ale nikdy mi ju nepovedala a - možno aj to značí, že o nijaký ten list nestojí a - bola by to asi aj hlúposť - písať niekomu kto o to nestojí. Ale chcel by som to - veľmi moc by som to chcel. Keď už pre nič iné, tak len pre ten pocit keby som konečne mohol zase písať atramentovým perom. Aspoň 5 stránok... A nakonci to navoňať. Keď aj len tým lacným sprejom z librového obchodu. Neviem prečo to celé - asi len chcem veriť, že aj ju by to potešilo tak veľmi ako mňa list od nej. Všetko by bolo omnoho omnoho jednoduchšie, keby bola nejaká ONA. Niekto o kom by som mohol písať každý večer do svojho denníka atramentovým perom. A niekto, kvôli komu by som mal posledných pár týždňov starosť, čo mu kúpiť pod stromček.
Nemám rád na vianociach tie darčeky. Keď zúfalo človek premýšľa, čo tomu druhému kúpiť. Ani nie preto, že má pocit, že by toho druhého chcel čímsi potešiť. Iba preto, že sa to patrí. A potom sme si vždy (s Lacuou, a každou inou a iným) kupovali navzájom iba spreje a mydlá a navzájom sa tvárili ako sme sa potešili. V tejto chvíli si ani neviem spomenúť na žiadny výnimočný darček. Všetky naozajstné výnimočnosti som dostal asi mimo Vianoc, Valentínov, narodenín a ostatných príležitostí, kedy sa to "hodí". Nechcem robiť veci preto, že sa to hodí. To robím aj doteraz a - to na sebe nemám tak hrozne rád. Prispôsobovať sa systému. Aj Smudke by som mal asi niečo pripraviť. Nejakú foto, asi sa to aj čaká, ale vôbec nemám chuť. Mám chuť dať jej niečo úplne iné, úpne inokedy a čo je horšie, niekde hlboko som presvedčený, že by to aj tak nechcela prijať. A potom - aj napriek tomu úsmevu "nehnevaj sa", a môjmu úsmevu "nehnevám sa" by ma to hrozne mrzelo.
A tá pieseň? River od Sarah McLachlan... Ani ju veľmi nepoznám, a vôbec netuším, či mi raz bude pripomínať tento okamih. Práve teraz som si ju pustil - prvý krát v tento večer. Napadla ma preto, že - je to taká krásna vianočna smutná skladba. Vianočné piesne sú obvykle veselé. Všetci spievajú o tom ako padá sniežik a ľudia sa tešia, ale ja sa cítim skôr ako v tej piesni. Potreboval by som nejakú rieku aby som mohol odkorčuľovať z tohoto čudného sveta, niekam kde je proste DOBRE.
Prvýkrát som ju počul v Ally McBealovej - pred pár rokmi, keď som bol frajer. Už vtedy sa mi páčila, ale nikdy som netušil, že sa tak niekedy budem fakt cítiť. Možno nie som až tak hrozne smutný - predsa len - sú vianoce ale aj tak. Strašne moc by som chcel teraz rieku. A Smudku. Neviem či sa rada korčuľuje ale - chcel by som utiecť spolu s ňou.
Dnes som ju tu dal ako názov iba preto, že sú tie vianoce a - patrí sa čosi vianočné. V tom rádiu, čo počúvam v práci ju občas hrávajú a - tak mi možno fakt bude raz pripomínať tieto vianoce. Prvé vianoce mimo domova. Keď by som mal písať o tom ako mi je smutno za rodinou, ako mi všetci chýbajú a ako mi chýba Slovensko lebo - sa to patrí... Pravda však je, že mi je to skoro jedno, a chýba mi skôr moje staré ja a nová Smudki. Idem si už ľahnúť - ani tento príspevok do mojej zbierky nostalgie nedopadol presne tak ako som chcel. Chcel som písať, zase čosi v štýle môjho starého denníka a - nejak to nevyšlo. Neviem presne čo som napísal - to je na tom to zvláštne, že obvykle keď dopíšem tak ani neviem o čom. Nemám ani ten fajn pocit ako keď obvykle dopíšem a zdá sa mi, že niečo zo mňa opadlo, alebo že som čosi pochopil. Nezmenilo sa nič, a je mi z toho smutno. Mal by som teraz napísať niečo pozitívne v štýle, že sa teda skúsim zmeniť, a že už sa teším na to ako mi bude raz dobre, ale - neviem či sa teším a na čo. Chcem teraz len spať a dúfať, že sa mi bude snívať čosi fajn.
Dobrú noc JW