Wouldn't it be a fascinating change,
some year to plan a really different vacation?
Pick some village lost on the plains where you don't know a soul
and go there for the hell of it?
Dnes som čítal túto poviedku. A len čo som začal mal som pocit, že sa to akosi príliš dobre hodí k tomu ako to celé v posledných dňoch vidím. A tak - ignorujúc moje predsavzatia o tom, že nebudem písať obyčajný denník mám teraz akýsi nástojčivý pocit, že by som to tu mal napísať teraz. O úplne obyčajnom dni v tom meste za malou mlákou. Nechcel som aby to bolo takto - chcel som písať o tom čo si zaslúži byť niekedy čítanie, ale - je zvláštne ako sa to celé zvrtne... Mám stále tú divnú paranoickú predstavu, že si toto raz bude čítať ohromné kvantum ľudí - cudzích aj menej cudzích ľudí, a budú sa už navždy na mňa pozerať inak. Zvláštne ako odsudzujem hneď ľudí - oni to predsa nemôžu pochopiť. Hej - určite to pochopia zle, a ja na to nejak celé doplatím. Musím sa asi fakt cítiť mizerne keď mi je to jedno. Alebo sa zase niečo len tak zmenilo? Všetko sa akosi mení. A je až desivé ako sa môže život vyvíjať tak dokonale krásne a mizerne zároveň. Je to fakt na zbláznenie - tieto pocity keď všetko nádherne vychádza, a zároveň je tu niečo to zvláštne, čo ma robí v tej istej chvíli smutným. Taký ten čas na to spraviť niečo zvláštne. Nerobím nič zvláštne, a trochu mi to na sebe samom vadí, ale tak si aspoň napíšem o tom dnešnom dni. Ktovie - možno to čosi zmení, a ak nie, aspoň budem mať o pár rokov zase čosi viac čo čítať.
Je to veľké mesto. A žije tu veľa ľudí. Slovo veľa nedokáže vystihnuť koľko ľudí tu žije. Každý so svojim malým životným príbehom a toľkými zážitkami, ktoré sa oplatí závidieť. Aspoň tak vždy nad tým rozmýšľam. Vždy keď vidím novú tvár - a sú ich tu tisíce, tak nejak musím premýľšať nad ich životným príbehom. Nad tým všetkým čo stihli a nestihli. Rozmýšľam nakoľko sú mi podobní alebo odlišní. Občas je to na zbláznenie koľko ľudí je na svete. A ja mám na všetky svoje sny len jeden obyčajný život... Tým to vlastne asi celé začalo. Keď som si uvedomil ako mám na všetko strašne málo času. Každý deň strávim spolu 3 hodiny cestovaním a za rok to vychádza ako poriadne veľa času. Nevyužitého času. Je paradoxné že mi začal vadiť práve tento čas, keď zvážim ako ľahostajne plytvám tým svojim drahocenným časom všade inde. Pri sledovaní všetkých tých ľudí ma zarazil zvláštny fakt - ušnicové trendy, ako to už v septembri volal Hoťco. Londýn - mesto ľudí s ušnicami. Telefóny, rádia, walkmany, diskmany, mp3 playere a - samozrejme iPody. Občas to vyzerá skoro ako móda - sluchátka najrôznejších tvarov pre rôzne príležitosti. Možno som to celé len zle pochopil, ale myslím, že to nie je móda. Je to len tá zúfalá snaha o to všetko to nejak v tomto krátkom živote stihnúť. Vypočuť všetkú tú hudbu. Milujem tak neskutočne veľké množstvo hudby a - nestíham to počúvať. A zároveň každý deň precestujem skoro tri hodiny môjho času. Je tak veľa možností. Všetká tá hudba čo mám rád, a všetka tá hudba, ktorú si možno zamilujem až pri zajtrajšej ceste autobusom, alebo metrom. To preto posledné týždne rozmýšľam len o tom aký mp3 player si kúpiť. Vlastne nie len mp3. Mám rád knihy. Je odvážne teraz napísať tú frázu od Jeffersona, ale
"I cannot live without books."
Som mizerný čitateľ. Vždy som mal radšej filmy. Knihy sú taká tá zábava pre chudobných. Dnes je omnoho ľahšie sledovať príbehy v telke. Pre tých čo nezvládajú ani to sú tu sitkomy alebo telenovely. Umenie pre každého. S knihami - vlastne nie, poviedkami - som začal preto, že mi vadilo, že akosi nestíham sledovať tie krásne kvalitné filmy. Film - to chce prípravu. Teším sa na to celý týždeň a potom nasleduje ten rituál keď zatemním izbu, pridám si poriadne reproduktory, prichystám si tyčinky a kolu, alebo zmrzlinu a - vychutnám si to. Aspoň tak to bývalo. Tu v Londýne je všetko úplne inak. Mám tu len laptop s malou obrazovkou, alebo televíziu pri ktorej je vždy ako bonus skupinka spolubývajúcich s iným vkusom ako je ten môj. Ale knižky - poviedky - na to netreba nič špeciálne. Dajú sa čítať úplne všade. Aj v tom autobuse. Šikovní japonskí inžinieri dokonca zariadili, že sa dajú čítať aj na mojom mobile. A tak som s tým začal. Využívať svoj čas počúvaním hudby a čítaním literatúry, ktorú vyberám viac menej náhodným kľúčom. Viem, že prvé veci som čítal, ešte v septembri - vtedy ma to až tak nechytilo. Nemal som asi tú potrebu využívať svoj čas nejak "inak" lebo som mal času prebytok. Ale pred pár týždňami - presne si pamätám na názov "prvej" poviedky, a raz o nej určite napíšem - som začal pravidelne čítať, - vždy cestou naspäť autobusom číslo 30 od Selfridges až po Highbury. Je to možno pol hodinka - čas akurát na jednu autobusovú poviedku...
Krásny pocit - hrá mi môj obľúbený sountrack - skladby môjho života, a čítam. Už nie som ten kultúrny barbar, a aj keď to nie je Dostojevskij, alebo Hemingway, stále som na seba skoro až pyšný, že neviem žiť bez kníh... Ale - chcem viac. Pozerať video. Musí byť úžasné nemusieť čítať, ale vychutnávať si ako ma zabávajú (vlastne - duševne obohacujú) známi aj neznámi herci. A keď už to bude mať video, mohlo by to mať aj nejaké hry. Tie ma síce neobohatia, ale budem cool. A internet - to má dnes predsa každý - chcem aj internet. A foťák a mobil a... Je až komické ako si z toho celého viem teraz robiť srandu, pretože v skutočnosti rozmýšľam posledné dni presne tak. Bez irónie. A keď ma niekedy napadne aké je to celé smiešne - honba za tým čo už vlastne nepotrebujem, tak si poviem ok - kúpim si teda aspoň mp3 player. Teraz mám len bratov a tak by sa mi hodil asi najviac. Tým nič nepokazím. No a najlepší mp3 player? iPod samozrejme. Nielen že prehrá hudbu, ale - a to je dôležité - zmení celý Váš život na nepoznanie... Aspoň tak to reklama tvrdí. Všetci tí iPodisti sú krásni ľudia, ktorí naozaj milujú hudbu. Sú skoro až nadprirodzené bytosti. Smiešne kampane a antikampane. Chcel by som povedať, že som voči tomu celému imúnny, ale aj tak mám v hlave stále tú myšlienku - mp3 player - ale poriadny. Zarábam krásne peniaze a - zaslúžim si čosi pekné. To je jedno, že to nepotrebujem, mal by som sám seba hýčkať. Aby som sa stále niečomu tešil, a zabudol na to, že mi to celé nejak uniká a nežijem tak ako by som chcel. Raz si ho kúpim. Už čoskoro. Možno aj iPod... V skutočnosti mi je už tých iPodistov asi aj trošku ľúto. Každý si z nich robí srandu a - ak chcem iPod tak nie preto, že by bol in, ale práve naopak, pretože prestáva byť in...
Na tých knižkách na mobile mi vadí ten mrňavý display, ale - asi si aj na to zvykám, a ak si raz ovplyvnený predstavou, že si zaslúžim čosi krajšie, kúpim krásne zariadenie s parádne veľkou obrazovkou, ktoré mi vôjde do vrecka, možno mi budú tie nepohodlné "mobilné knižky" ešte chýbať...
Dnes prišla na rad poviedka o malom americkom mestečku kde nikto nikdy nevystupuje. Každý deň tadiaľ prechádza vlak, ale nikto tam nikdy nenastúpi ani nevystúpi. A jedného dňa si povedal jeden obchodný cestujúci, že zborí všetky predsudky a aj keď to nemal v pláne tak tam vystúpil. Čakal niečo zaujímave, ale nič zaujímave sa neudialo. Potom sa to samozrejme zvrtlo a nakoniec bol príbeh a myšlienka o niečom úplne inom, ale na začiatku poviedky som sa s príbehom dokonale stotožnil. To som predsa ja - ten hrdina, čo chce zúfalo zmeniť všetky tie trendy a vystúpiť v mestečku kde nikto nevystupuje. Stále mi tá myšlienka príde úžasná - aj keď tá poviedka skončila zvláštne. Tak ako už poviedky zvyknú končiť. Je to môj najväčší sen ísť niekam kde nepotrebujem ísť. Urobiť to napriek všetkým konvenciám, a spraviť niečo čo nikto normálny nerobí. Tak ako vtedy keď som šiel v daždi domov od Datue. Šiel som ju odprevadiť cez mesto len tak v teplákoch a akurát keď som sa od nej vracal začalo pršať. Ľudia zaliezli do svojich príbytkov a tí čo to nestihli tak sa zo všetkých síl ponáhľali domov k teplej večeri a modravému svetlu televízorov. Tak nejak som to spravil aj ja - že som sa rozbehol domov, a nadával na každú mláku do ktorej som skočil, ale - potom sa stalo čosi zvláštne, a ja som si povedal, že najviac ten dážď vytočím tým keď ho budem ignorovať. Dážď si určite myslí, že je neviem ako dobrý, keď sa mu darí zahnať domov všetkých ľudí, ale ja s ním vybabrem. A tak som spomalil, a začal som sa usmievať. Pozrel som sa na nebo ako by som dúfal, že tam možno budú hviezdy, ale bolo to len svetlo pouličných lámp čo som zazrel a akýsi spokojnejší som šiel domov. A presne toto chcem spraviť raz vo vlaku. Vystúpiť niekde kde nepotrebujem. V malom ospalom meste kde nikoho nepoznám. Najlepšie v nejakej diere v Mexiku...
Pred pár dňami som stretol na azete hlfuvcu. Azet - to smiešne virtuálne mesto plné ľudí, o ktorých nestojím. Možno je to šťastie, a možno som to opäť raz iba zle odhadol, ale ja tam vlastne vždy stretnem niekoho celkom v pohode. Ešte aj tí úplne obyčajní ľudia, s ktorými si prestávame písať po 3 RP mi prídu celkom fajn. No a občas sa stane, že niekto to vydrží aj dlhšie, a ja až príliš skoro začnem vždy veriť, že som našiel niekoho kto to možno celé pochopí. Pretože len ja to chápem správne... Je tak krásne komunikovať o ničom s niekým živým. Dáva to taký ten pocit, že som dôležitý, lebo niekto si tie moje myšlienky aj prečíta. Niekto rovnako dôležitý ako ja. So svojim krásnym životným príbehom. Je nádherné, že na svete je toľko úžasných ľudí. Som to asi ja, kto je úplne nanič, lebo sa to všetko krásne aj tak nejak vždy zvrtne a pokazí. Ani vlastne neviem prečo, ale občas sa to stane, že tá úžasná bytosť na druhej strane sveta - moja spriaznená duša z azetu sa z minúty na minútu stane niečím obyčajným. Také niečo sa stalo asi aj predvčerom a tak ma to trochu mrzelo. Nie konkrétne kvôli nej, skôr kvôli mne - ako sa to vždy aj tak celé pokazí. No hej sú tu tie neoceniteľné životné lekcie, keď mám zase príležitosť si uvedomiť, čo som spravil zle, ale dôsledok je aj tak ten istý. Cítim sa mizerne v krásnom svete kde mi všetko vychádza. Je to možno o mojich príliš veľkých očakávaniach, nárokoch, ktoré na tých obyčajných ľudí kladiem. To preto nemám takých poriadnych priateľov, aj keď som priateľ mnohým. Štve ma že nie je nik kto by zdieľal moje sny. Vlastne nie - štve ma, že JE niekto, kto by šiel so mnou do Mexika, ale ten niekto je niekde úplne inde. Dnes som bol v práci úplne sám - Rick je v Austrálii, a tak som si dnes len tak čítal na internete, stránky ktoré ma náhodou napadli... Je to vcelku fajn pocit, keď angláni nepoznajú azet,webgame,londyn.sk... Môžem čítať úplne hocičo v slovenčine alebo češtine, a stačí keď sa tvárim zainteresovane, a hneď majú pocit, že riešim čosi užitočné. Nezneužívam to, ale je pekné mať ten pocit. A tak som sa dnes dostal na stránku o stopovaní. O tom ako ľahké je prejsť nakríž európou za pár korún. A strašne moc ma štvalo, že niekto to dokáže, kým ja robím od deviatej do piatej aby som si zarobil na byt, v ktorom nebudem ani chcieť bývať, lebo budem chcieť ísť stopovať na kríž európou.
Tak ako mi hlfuvci nepríjemne pripomenula, že moje sny sú dosť nepravdepodobné a dosť ma to naštvalo, rovnako čudne na mňa zapôsobili ceny mexických výletov, keď som si to zo zvedavosti pozrel na internete. Vlastne nie ceny. Celá tá mexická dovolenka. Mexiko 16 dní - 80000Sk. Poznávací zájazd. Spoznajte krásy mexických pyramíd a pláží... No fajn, zarobiť tu tú sumu nie je teraz až taký problém, a keby som sa aj s mojou šetrnou povahou cez to celé preniesol, ba dokonca zaplatil ten výlet aj tej neznámej, o ktorej toľko snívam, stále ma desí to - "spoznajte krásy..." Ja predsa nechcem spoznávať žiadne krásy. Chcem ísť sledovať západ slnka v mexickej púšti, chcem počuť ako rozprávajú tí živí mexikánci a mexikánky a chcem si dať len pohár pravej mexickej tequily kdesi v zaprášenej krčme kde výhľad z okna vypĺňajú nudné kaktusy a nekonečná cesta. Takéto zájazdy žiadna cestovka zatiaľ neposkytuje... Chcel by som to celé podniknúť na vlastnú päsť ale na to teda zatiaľ nemám nervy. Vlastne - urobil som si zatiaľ taký menší cieľ. Čosi jednoduchšie a lacnejšie. Španielsko. Lietajú tam už aj nízkorozpočtové spoločnosti, a párdňový výlet z Barcelony na Gibraltar by som mohol zvládnuť. Vlastne by som JEJ mohol byť asi aj vďačný, lebo tento kompromis som spravil aj kvôli nej - kvôli tomu ako mi pripomenula, že to celé nie je až tak ľahké, a tak som skúsil nájsť niečo ľahké. Rozmýšľal som aj o tom, že by som si našiel prácu v Mexiku. Ale aj s mojim šialeným srdcom a snami mi toto prišlo až priveľmi extrémne. A - pravdupovediac nikdy som tam nechcel žiť tak naozaj. Stráviť tam istú dobu, len preto aby bolo na čo spomínať, ale svoj život chcem prežiť inde. Neviem presne kde, a je to v tejto chvíli asi aj jedno. Vlastne veľa vecí v živote je tak krásne nepodstatných. Skoro všetko to čo pokladám ja a všetci okolo za dôležité. Ale "dôležité" - tak by sa mali značiť iba veci, bez ktorých to nejde, a nejak ma teraz práve napadlo, že toľko mojich snov je tak krásne bezvýznamných a ide to aj bez nich. Možno je to tá fáza kompromisov, ktorou raz prejde každý keď prehodnocuje všetko to čo chce v živote stihnúť a potom - keď si povie, že vlastne nič nepotrebuje tak je zrazu celý akýsi pokojnejší. Vlastne aj to moje Mexiko, je len trapná fráza, ktorú som odpozeral od niekoho iného... Ono - vždy sa mi páčila myšlienka haciendy v horúcej púšti, ten ich krásny jazyk a piesne a taký ten mexikánsky štýl vôbec. A len tak náhodou tugce raz spomenul, "...ktovie ako to chodí tam dole v Mexiko City" a ja som sa na to celé namotal, a odvtedy je to môj obrovský sen. Ale teraz si uvedomujem, že to vlastne ani nechcem - tie mizerné poznávacie zájazdy. V tejto chvíli mi príde kempovanie v Katalánsku omnoho lepšie, najmä preto, že je to celé o dosť lacnejšie a jednoduchšie. A to Mexiko - to je len taký svätý grál. Ďalšia z vecí, ktorá ma raz len tak zaujala a teraz mám v hlave nejak pocit, že dlžím celému svetu aby som si ten sen raz splnil. Zvláštne, že ešte stále pri tých všetkých mojich veciach rozmýšľam o tom čo na to povie svet. Bolo by super ísť sa raz prejsť tou púšťou s kaktusmi a červeným pieskom, a stretnúť dákeho originál mexikánca zahrať si na gitarách, vypiť si, ale zároveň ma fascinuje ako by som potom prišiel do toho môjho malého nudného rodného mesta a mohol by som len tak pred kamarátmi rozprávať ako to bolo vtedy v mexiku... Trapné. Ale neviem sa od toho pocitu nejak oslobodiť. Všetko to čo robím - aby som mohol ukázať tým mojim nudným kamarátom, že to ide aj inak. Aby mi mohli závidieť ešte viac ako ja teraz im. A tak si tvorím svoje nezmyselné sny. Nezmyselné - to je dôležité, lebo mám vždy čudnú túžbu byť iný ako ostatní. Viem, že ešte keď som bol na strednej, tak sa väčšina mojich spolužiakov správala v rámci davu. V tom veku bolo nutné počúvať tú "správnu" hudbu, nosiť "správne" oblečenie, a samozrejme čím skôr získavať nejaké skúsenosti s fajčením, alkoholom a životom tak vôbec... Neviem kedy sa moja mama stretla s našou angličtinárkou, ale viem že mi o tom raz povedala. Vravela o tom ako kecali, a tá angličtinárka povedala, že o mňa sa netreba báť. Že vždy budem iný, a keď všetci budú abstinenti, tak ja budem piť, a keď všetci budú piť tak ja nie... A mala v tom dosť pravdu. Možno odvtedy ma moja mama vníma ako naozajstného abstinenta, a vlastne som ten jej pocit nikdy nesklamal. Je to tak trochu aj výhoda, mať priateľov a rodičov čo mi veria. Zvláštny pocit slobody, že môžem robiť čo chcem, lebo aj tak som vlastne správny chalan. Tak nejak sa tú fajn filozofiu kladného hrdinu snažím uplatňovať aj v celom živote. Ak sa budem správať dobre, tak ma budú dobre vnímať aj iní, a môžem si potom dovoliť robiť čo chcem. A tak je to aj so všetkými vecami čo chcem. Asi som presvedčený, že ak stihnem spraviť dosť veľa bláznivých vecí, tak už navždy ostanem romantický šašo ako z béčkových filmov, a už nikdy viac môj život nebude nudný. Ani nie tak kvôli mne. Ale kvôli celému svetu. Aby bolo čo závidieť aj keď je to hrozne trapné...
Mám rád knihy a hudbu, a tak sa už pár dní snažím vybrať ten "môj" prístroj. A čoraz viac zisťujem, že je to s tým mojim nezávislým prístupom skoro neriešiteľné. V mysli začiatočníka je mnoho možností, v mysli experta je ich len pár. Ja však mám zúfalý pocit, že čím viac tomu rozumiem, tým viac sa neviem rozhodnúť. A potom sa do toho všetkého zamiešavajú mojé zamyslenia sa o tom, čo vlastne potrebujem a čím chcem iba zapôsobiť na ostatných aby som vyzeral ako frajer. O koľko ľahšie to majú všetci tí obyčajní, čo si kúpia niečo čo sa im proste páči, alebo niečo čo je proste in. Nemusia ani rozmýšľať o čudných výletoch do mexika, proste si zájdu na dva týždne do Chorvátska a je im fajn. Trochu im to celé závidím a zároveň ma až strasie pri predstave, že by som mal byť raz taký istý. A pritom - celé je to krásne nepodstatné. Úplne všetko, lebo šťastný sa dá byť hocikde na svete. A aj s tými mp3 prehrávačmi je to čudné. Včera - keď som šiel rušnou Oxford Street s mojim obľúbeným soundtrackom môjho života, tak ma napadla zvláštna vec. Že vďaka tomu, že som si všetko podfarbil tou svojou krásnou hudbou som nejak zabudol na tú hudbu pôvodnú. Lebo aj ulica má svoju hudbu. Zvuky áút a autobusov, rozhovory ľudí, reklamy vo výkladoch a - umelci. Práve včera tam hral nejaký černoch na saxofóne, a len nedávno predtým tam bol potulný husľový virtuóz, chlapík s gajdami, jazzový trubkár, alebo ten folkový spevák v metre pred záverečnou. A toto celé mi zase nejak ušlo...
A potom sa rozpršalo a ja som mal zase akýsi zvláštny pocit v autobuse. Vždy je tak pekné sledovať dážď spoza okna, kdesi v teplúčku. Sledovať ako sa celý svet vôkol zmení, keď začne pršať. A keď k tomu hrá správna skladba, tak mám občas pocit, že tam chcem vybehnúť a nechať sa premočiť. Určite by som sa tomu zasmial. A bol zas chvíľku šťastný. Neviem čo chcem, a tak bude asi ťažké to dosiahnuť. Tento typ myšlienok som mal asi mať pred pár rokmi, a dnes už by som mal žiť trošku racionálnejšie, ale problém je, že ja som tie myšlienky mal fakt aj predtým, a akosi ma nechcú opustiť. Páči sa im pri mne, a mne sa páči s nimi. Nakoniec ten môj život možno ani nebude tak nudný. Ja už si niečo vymyslím. Ešte stále je tu veľa toho spontánneho čo zvládnem, a ak ma to teraz každý deň napadá raz to určite aj spravím. Keď už nie preto, aby mi závideli všetci ostatní, a ani nie preto aby som sa sám trošku rozmaznával, tak proste preto, že môžem... Fakt krásne uvedomiť si koľko je tu možností. Musím dnes asi spraviť nejaký dobrý skutok, lebo sa až cítim previnilo, ako fajn mi teraz je. Asi to písanie fakt lieči. Keď som včera začal tak mi bolo čudne. Všetok ten dážď, začiatok týždna, ešte aj tá hlfuvci čo som si myslel, že si rozumieme. A teraz - teraz je všetko proste fajn. Keď príde brat pojdem si vybrať nejaké libry a kúpim si niečo. Ešte neviem čo, možno to vôbec nebude mp3 player. Však je to jedno. Dôležité je, že som spokojný.