Pozoruhodné ako dlho mi vydržal. Prišla revolúcia, ľudia chodili na výlety do Viedne a walkmanov bolo čoraz viac. A po pár rokoch, boli úplne bežné a bolo ich dostať v každom elektre na Slovensku. Bol som vtedy prvák alebo druhák na strednej a keďže som nijaký iný walkman nemal, tak som si nosil do školy môj starý Watson. Aj keď vôbec nevyzeral "in" na počúvanie techna stačil dokonale, a potom ako som mu upravil hlavu, tak hral tak silno, že mu žiadny iný moderný prehrávač nemohol konkurovať. Síce skresľoval všetky kazety až hrôza a popri hudbe púšťal aj bzučanie z motorčekov, ale aj tak to bol dobrý walkman. A niekedy vtedy - na moje 16 narodeniny myslím, mi mama kúpila nový. Čiernu Aiwu ktorá mala krásny oblý dizajn, pekné slúchadlá a trojpásmový miniekvalizér. Aiwa bola lepšia "značka" ako Watson a celkovo som bol na môj nový walkman patrične hrdý. Dnes mi pripadá až zvláštne, ako to v súčasnosti dokážem vydržať bez osobného prehrávača, pretože keď si spomeniem na tie časy na strednej škole a na tú všetkú hudbu a kazety - myslím, že dakedy som žil s hudbou podstatne viac ako dnes. A asi je to zas len tá hlúpa nostalgia za starými časmi, ale v tejto chvíli mám opäť tú zvláštnu chuť kúpiť si nejaký ten mp3 player, alebo - v rámci klasiky - walkman. Ono je to zvláštne, ale aj dnes ešte občas stretávam v metre alebo autobuse ľudí s tými klasickými kazetovými prehrávačmi a nemožne vyzerajúcimi slúchadlami. Niekedy sa v duchu čudujem, aké kazety asi práve teraz počúvajú a - aj keď určite nie sú "in", medzi londýnskymi mladými, pre ktorých je vrcholom štýlu iPod, tak ja občas tým walkmanistom aj trochu závidím. Myslím, že je omnoho väčší štýl mať kazeťák a trapné slúchadlá ako iPod, ktorý má proste "každý"...
Moja Aiwa ma sprevádzala celou strednou školou. Všetky tie Thunderdomy, Terrordromy, Rave Massacre, Rotterdamy - to všetko som počul aspoň 50 krát na mojom walkmane. Ale nie len to. Dead Can Dance, ktoré som spoznal vďaka Ndilmovi Skorugovi, Björk od Fikmuga Sakoša, a samozrejme Beastie Boys od Fudiga Sámykeho. Pár kaziet som mal aj od Fucuho. Mal dosť dobrej techno hudby a tá sa v tej dobe zháňala celkom ťažko. A raz som si od neho požičal Ministry. Neviem prečo som si myslel, že je to nejaké techno, ale viem, že som tú kazetu u ňho videl. Mala na sebe také zvláštne písmená. Ešte aj on mi vravel, že to asi nebude to čo čakám, ale nakoniec mi požičal tú kazetu, ktorá dosť ovplyvnila môj ďalší hudobný vkus, aj keď nikdy doteraz som si to vlastne neuvedomil. Na strane A bolo to Ministry a Psalm 69 a na druhej strane Exploited. Nepoznal som ani jednu z týchto dvoch skupín, a celkovo - v tvrdej gitarovej hudbe som sa vtedy nevyznal, ale ani to nebránilo tomu, aby som bol presvedčený o tom že to bude dobrá hudba. Nepáčila sa mi ani kúsok ale bola poriadne hlučná, rýchla a dosť tam kričali - takže určite to bude dačo pre metalistov. Keď som sa už k takej fajn hudbe úplnou náhodou dostal, tak som si ju prehral na moju kazetu, aj keď sa mi vôbec nepozdávala ale - bola to určite dobrá hudba. Taký ten princíp ako keď vám niekto pustí svoju obľúbenú skupinu, a vy - aj keď sa v tom type hudby nevyznáte, pustíte mu niečo iné - podobné zo svojej zbierky. Síce sa nevyznáte ani v tom, a ani sa vám to nepáči, ale tajne dúfate, že ten druhý potom ocení váš hudobný vkus. Fakt neviem či je to bežné u všetkých ľudí, ale ja mám takú zvláštnu vlastnosť, že si archivujem v svojej hudbonej zbierke, strašne veľa hudby, ktorá sa mi ani poriadne nepáči. Hej - občas si ju aj pustím, ale hlavný dôvod prečo ju mám, je ten aby som sa mohol občas pochváliť, keď príde niekto, komu sa ten štýl hudby páči. Ono je to vlastne celkom príjemné. Začnú sa rozprávať dvaja techňáci a ja sa chytám, lebo mám techno rád. A potom sa niekto iný rozpráva o folku a ja som stále v obraze. A to isté pre veľa ďalších skupín... Jazz? No veľmi ho nepočúvam, ale poznám pár dobrých týpkov. A trash punk? Jasné - mám predsa Exploited.
Takto nejako som sa so svojim Exploited a Ministry pochválil aj Cibovi. Počúval vtedy Nirvanu a možno aj nejaké iné gitarové veci, takže mi v tej chvíli pripadal ako niekto kto by mohol môj nový objav oceniť. Neviem či to bolo tiež len preto, že nechcel zaostávať v tom akú tvrdú hudbu kto počúva (bez ohľadu na to, či sa mu páči), alebo sa mu to fakt pozdávalo, ale pochválil to a aj si to odo mňa nahral. Ba čo viac - Žisi si to vtedy nahral tiež. Netuším aký štýl hudby počúval Kilťy a Exploited sa mu možno nepáčilo úplne, ale keďže sme to počúvali už my dvaja s Cibom, tak sa k nám pridal.
Je fakt zvláštne ako sa človek dostane k niektorým skladbám a hudobným skupinám. Cibovi sa asi Exploited naozaj zapáčil, lebo neskôr si od nich kúpil aj CD. Pozoruhodné na tom celom je však to, že neskôr sa Exploited začalo vcelu páčiť aj mne. Nie je to síce taký ten typ hudby, ktorý by som počúval pravidelne, ale keď sa niečo od Exploited objaví v mojom playliste, tak si to vypočujem rád. Pamätám si pár názvov, refrénov a najmä ten začiatok tejto skladby - Police reinforcments are still ariving... A potom tá rýchla sýta gitara. Taký ten typ hudby čo sa hodí na zjazd alebo na snowboard, alebo iné extrémne športy. Myslím, že raz som si vzal walkman s Exploited aj na lyžovačku. Na druhej strane kazety bol Ministry a Just One Fix - ďalšia parádna skladba na bezhlavý zjazd... Nie nie - nikdy som nebol výborný lyžiar, ale vďaka tej hudbe som sa tak asi apsoň chvíľku cítil.
Úplne najviac som sa však Exploited (a inú hudbu, čo sa mi pôvodne vlastne ani nepáčila) napočúval na strednej. Vždy som si poriadne pridal hudbu, tak aby to mali šancu počuť aj tí čo šli okolo mňa. Ako keby som veril, že to začujú a vzbudím u nich rešpekt tým akú tvrdú hudbu počúvam. Neviem - možno to bol len môj čudný dojem, ale v tom období mi to vychádzalo tak, že najdrsnejší chlapíci počúvajú čo možno najdrsnejšiu hudbu a hlasitosť menšia ako maximálna sa neuznáva. Asi aj preto som vtedy počúval trash punk, techno a hardcore, kým moji spolužiaci počúvali diskotékové hity a pop.
Na elektro - keď sme prechádzali z tried na učebne praxe, tak sme išli chvíľu aj vonka. Zvláštne, že ma v súvislosti s tým napadá práve toto, ale jasne si spomínam, ako som v bielom plášti šiel hore tým kopcom, ktorým sa šlo na laboratória, vonka bolo zamračené a ja som na plnú hlasitosť počúval Therapy. My girlfriend says, That I need help, My boyfriend says, I'd be better off dead... Ani Therapy som nemal rád a celkovo všetká tá tvrdá hudba, ktorú som v tej dobe nazýval jednotným slovom Metal mi pripadala iba ako hlučná zmes gitár a kriku. Ale aj Therapy sa mi časom zapáčilo a práve teraz si spúšťam dc++ aby som si stiahol Troublegum... Čím viac teraz nad tým rozmýšľam tým viac mi vychádza, že niečo tak bežné ako walkman, ma neskôr tak strašne ovplyvnilo, a aj vďaka tomu mám dnes rád gitarovú hudbu. A možno keby som vtedy nepočúval tie hrozne hlučné gitarové smršte, nezačal by som neskôr hrať na gitare, nestretol by som toľko ľudí a nespravil toľko vecí. Každá drobnosť v živote má neuveriteľné dôsledky na to akým smerom sa bude celý život uberať ďalej. Možno by mal niekto spraviť výskum na tému vplyv hudby na vývoj človeka, a neskôr by mali okrem povinného čítania v školách zaviesť aj povinné počúvanie. Hudba má na človeka nesmierne veľký vplyv. Krásne rozvíja fantáziu keď nič iné. Aspoň u mňa to tak funguje, že ku každej skladbe mi v hlave vzniká nejaké video. Alebo - vymýšľam životné situácie, v ktorých by táto hudba bola skvelým soundtrackom. Občas ma podľa skladby napadne celý film. Samozrejme, že je to len nejaká hlúposť, ale hlavná scéna so správnym soundtrackom vyzerá v mojej hlave dokonale.
Asi mi chýba stredná škola. Detstvo, mladosť a tak vôbec. Všetky tie veci čo som nestihol ale aj to čo som stihol. Keby som bol teraz znova na strednej - s mojimi terajšími skúsenosťami... Neviem ani prečo sa nad tým občas zamýšľam. Nepodstatné premýšľanie, ktoré vždy ukončím tým, že by som v svojom živote aj tak nič nemenil, lebo by mi chýbalo všetko to čo som prežil takto... Ako moje časy na strednej a môj walkman Aiwa s kazetami na ktorých bola hudba, ktorú som občas ani nemal celkom rád. A neskôr Fibci Hykasägová. Ťažko o nej hovoriť ako o ďalšej femme fatale môjho života, ale istý čas som o ňu celkom stál. A ani nebolo celkom zložité si "získať moje srdce". Vtedy som ešte žiadnu babu predtým nemal, a stačilo, že sa mi nejaká prihovorila, a hneď bola na mojom zozname potencionálnych dievčat môjho života. Fibi si odo mňa požičala walkman. Neraz. Vlastne neskôr to fungovalo na tom princípe, že je som si ráno doniesol walkman s nabitými baterkami, ona si ho požičala a keď končila škola tak mi ho vrátila. Čudné, ale fungovalo to. Asi som to robil pre tých pár sekúnd keď sa so mnou bavila. Fakt čudné, ale v hlave teenagera veci fakt fungujú občas čudne. Úplne najčudnejšie totiž na tom bolo, že ja som Fibcu vlastne ani nechcel. Najkrajšia, najlepšia a najtajomnejšia bola predsa Cimi Cicalová. Vyzerala proste úžasne - úplne inak ako všetky ostatné, mala krásny pohľad, zastretý hlas a najmä - pripadala mi akási čarovná. Asi som tajne dúfal, že sa cez Fibu dostanem k jej spolužiačke, ale samozrejme to nevyšlo. Veci sa málokedy dejú tak ako v plánoch teenagerov. Dnes si len pamätám, že som o nej sníval ako o dievčati vo fialovom (len preto, že mala fialovú vetrovku) a že mala hodinky od Pierre Helvetiho. A že bývala v Ružomberku, a mne sa raz dokonca snívalo, že som tam šiel na diskotéku. Kvôli nej, a aj tak to nevyšlo lebo mala iného. Aspoň tak nejak sa mi to snívalo. Myslím, že bola fakt na mňa vtedy až príliš dobrá. Už aj spolužiaci si všimli, že sa mi asi Fibi páči, ale keď sa ma raz Fiby Hydynci spýtal či ju chem, tak som mu len povedal, že mám zálusk na inú... Keď som mu ukázal na Cima tak len povedal "vysoko rúbeš..." a aj keď som vtedy len odvetil "hej viem..." tak práve v tej chvíli mi došlo, že Cima nezbalím ani za milión rokov. Ani s mojim walkmanom, krásnou tváričkou, punkovým účesom, zamatovým hlasom... Proste ničím. A to z toho jednoduchého dôvodu, že dievčatám som vtedy rozumel tak ako dnes autám. Viem na čo sú, viem odhadnúť ktoré auto vyzerá dobre, a možno by som zvládol aj povedať, ktoré je kvalitné, a ktoré nie, ale zúfalo netuším ako sa také auto ovláda a ba čo viac - mám kvôli tomu z (ovládania) áut vcelku strach. A presne tak isto som mal vtedy strach z dievčat. Dievčatá boli úplne iné bytosti, a tak som si proste nemohol veľmi vyberať, a mojou tajnou láskou musela byť aspoň Fibci, keďže tá si odo mňa požičiavala aspoň walkman a teda mi bola najbližšia.
A tak som kvôli Fibce šiel na svoju prvú diskotéku v živote. Myslím takú ozajstnú diskotéku, a nie detské diskotéky spojené s karnevalom, ktoré končili so západom slnka. A aby moja prvá diskotéka bola ešte výnimočnejšia, tak som na ňu šiel až do Východnej. V piatok sa Ndilmy celý deň tešil na disku a tak som sa len tak zo srandy spýtal či ma nebere. On zo srandy povedal, že v pohode môžem ísť a nezabudol doplniť, že možno tam bude aj Fibi. Vlastne nie - povedal to vcelku rozhodne. Určite tam bude aj Fibi. A to bola vcelku chyba, lebo v mojej 16 či 17 ročnej hlave vtedy fungovalo uvažovanie inak a tak sme sa teda dohodli, že idem s ním na disku do Východnej a strávim noc u nich. Doma som stretol len sestru a aby som to zbytočne nekomplikoval, tak som sa len prezliekol, navoňal, zobral nejaké peniaze a povedal jej nech odkáže našim, že idem do Východnej a neviem kedy sa vrátim. Fajn - môj prvý ozajstný večer vonka. Ktovie, či si ostatní bežní ľudia pamätajú na svoju prvú piatkovú noc. Tá moja myslím stála za to. Dedinské diskotéky nie sú žiadna sláva a keď na nich ide chalan z "mesta" tak si celkom koleduje o problém. Napriek tomuto všetkému (v skutočnosti som netušil, že existujú nepísané pravidlá o tom, že chalani z inej dediny by nemali chodiť miestnym na diskotéky, aby im náhodou neprebrali baby...) som teda vyrazil okolo druhej na autobus, kde ma už čakal Ndilmy, ktorý ešte stále neveril, že to myslím celé vážne. V tejto chvíli som na seba zvláštne hrdý, že som vtedy urobil niečo tak nádherne spontánne... Dorazili sme teda k Ndilmovi, a on mi v rýchlosti ukázal svoj dom. Moc tam toho na zabitie nudy nebolo ale aspoň mal starší počítač s čiernobielym monitorom a tak som strávil celé poobede pri virtual poole. Keď prišla jeho mama domov, tak ma len predstavil - Čau mama, toto je Ľubo, dnes bude u nás spať. Neviem, či bolo bežné že by si Ndilmy nosieval domov kamarátov, ktorí u ňho ostávali cez noc, ale jeho mama to zobrala celkom v pohode. Ukázalo sa vlastne, že poznala z práce aj môjho otca - vraj sa stretli na nejakej gulášpartii a podľa nej bol môj oco celkom playboy. Hral si tam na gitaru a všetky ženy šli po ňom. Aspoň tak to Ndilmova mama povedala. Predstava môjho oca ako playboya mi prišla neuveriteľne komická, ale bol som v tej chvíli aspoň rád, že nie som pre Ndilmovu mamu až tak úplne cudzí... Večer navarila večeru - vyprážané huby, a aj keď som vravel že si nedám (moja mama ma vždy vychovávala v duchu, že u cudzích sa nemá večerať...) tak som nakoniec aspoň trochu zjedol. Nechutilo to nič moc, a cítil som sa trochu nesvoj pri rodinnej večere pri ľuďoch ktorých som nikdy v živote nevidel, a v to ráno som ani nevedel, že ich niekedy v živote spoznám...
Večer sa Ndilmy ešte poriadne vyobliekal (ďalšie nepísané pravidlo, o ktorom som nevedel, je že na diskotéku sa treba dobre obliecť...) a vyrazili sme. Stretli sme pár jeho kamarátov, ktorých mená si dnes už vôbec nepamätám, ale boli to typickí dedinskí chlapci, a keď im Ndilmy povedal, že sa mi páči tá (tučná) Fibi tak mali so mňa celkom srandu, ale inak to boli fajn chalani. Cestou sme sa zastavili v nejakom trapnom malom bare, kde mali gulečníkový stôl a tak som v ten večer hral prvý krát v živote gulečník. Ani neviem, či mi to šlo, alebo nie, ale viem že sa mi to páčilo dosť na to, aby som chcel hrať ešte jednu hru... Ďalšie nepísané pravidlo o ktorom som nevedel, je že pri gulečníku sa strieda v tom kto platí, a tak mi to musel Ndilmy naznačiť (v podstate - celkom priamo mi povedal, že by som mohol zaplatiť ďalšiu hru ja...). Vlastne som sa cítil celkom trapne, ale našťastie som hneď skočil po žetón a tak to bolo v pohode. Ďalšia malá nepodstatná epizóda v mojom živote, ale možno keby sa to vtedy nestalo, tak by som dnes nemal rád pool, tak ako ho mám rád. Opäť je to zvláštne ale práve včera som bol hrať gulečník aj tu v Londýne. Doteraz môj najdrahší. Pivo za 2 libry 50 a jedna hra za libru. Ale aj tak - mám rád pool, a už sa teším kedy pôjdeme znova. Vtedy vo Východnej by som tiež možno hral ešte dlho, ale museli sme ísť - hlavná akcia večera, diskotéka v Hybe, mala už čoskoro začať. Takže som si v autobuse kúpil lístok do Hybe (dodnes neviem, či sa Hybe skloňuje) a za pár minút sme dorazili ku "klubu", ktorý dnes vždy bezpečne spoznám keď prechádzam cez Východnú a Hybe. Slovo klub je asi fakt prehnané, lebo to bola len jedna strašne malá miestnosť, ktorej štvrtinu zaberal DJ so svojou aparatúrou a na poschodí bolo niečo ako bar. Dal som si teda strik - opäť môj prvý v živote, a keď som si ho objednával tak som ani nevedel čo to ten strik je. Ale chutilo to vcelku fajn, a tak som si hneď chcel dať ďalší. Ndilmovi kamaráti ma však našťastie zastavili a vysvetlili mi že takto to nefunguje, inak by som sa v ten večer opil veľmi rýchlo... Milé, aj keď vtedy som to len okomentoval slovami, že ja sa tak rýchlo neopijem (dosť silné slová od niekoho, kto nikdy predtým nepil ani strik...) V bare sme ešte chvíľu preberali či pieseň čo hrala mala basu na gitare, alebo na syntezátore, ale po chvíli sme to vzdali a presunuli sa na "tanečný parket". Celý čas som sa obzeral, či tam niekde neuvidím "moju" Fiba a po pár hodinách sa tam naozaj niekde objavila. Ale to nebolo až tak dôležité. Dôležité bolo, že tá diska sa mi celkom pozdávala. Hudba - vcelku dobrá na môj vkus - hrala dosť nahlas. Bundu (ktorú som si zobral od brata...) som tam zhodil len tak na zem (tak ako všetci) a celý večer som sa vcelku dobre bavil. Podarilo sa mi zažiť aj náznak konfilktu, ale našťastie to bol fakt len náznak. Prišiel za mnou nejaký chlapík s kamošom, že ma nevideli tak že sa zoznámime. Vraví - "Čau ja som kapor, toto je plutva, hybaj von na férovku..." len som sa zasmial, že ma teší, ale chlapík to bral celkom vážne. Našťastie ma "zachránil" Ndilmy, ktorý sa včas objavil a vysvetlil im, že som tu nový, ale že som ok, lebo som jeho kamarát...
No a keď prišlo to pomalé kolo, tak som sa po pár piesňach a dôslednom povzbudzovaní kamarátov odhodlal a šiel aj po Fibu, že nech si so mnou zatancuje. Samozrejme, že ani slaďáky som nikdy predtým netancoval, a tak tomu predchádzala rýchla prednáška od Ndilma a jeho kamarátov, ktorí mi vysvetlili ako sa má dievča "správne držať". Fakt si nespomeniem aká vtedy hrala pesnička, ale určite to nebolo nič čo sa mi páčilo, a viem len že to skončilo dosť skoro. Fibi bola teda zo mňa poriadne prekvapená keď som po ňu prišiel, ale nakoniec to teda so mnou "riskla" a ja som si odtancoval svoj prvý slaďák v živote. Nebola to ani celá pieseň, a za moc to teda nestálo, ale myslím, že som sa príliš nestrápnil. Aspoň dúfam...
Zvyšok večera bol taktiež celkom v pohode. Nad ránom sme sa peši pobrali z Hybe do Východnej po slabo osvetlenej ceste. Asi to bolo aj celkom riskantné, ale v tej chvíli som myslel na niečo úplne iné. U Ndilma som zaspal celkom rýchlo a ráno som sa zobudil taktiež dosť skoro. Na Ndilmov vkus asi až príliš skoro, lebo kým som tam ja len tak ležal s otvorenými očami Ndilmy spal ešte asi hodinku dve spánkom spravodlivých. Jeho mama nám spravila nejaké ľahké raňajky, ja som sa rozlúčil a šiel na autobus domov. Domov som prišiel ako keby nič, ale moji rodičia, mama konkrétne, boli so mňa celkom vystrachovaní. Snažila sa mi vyčítať ako to že som len tak odišiel a nikomu nič nepovedal, ale ja som argumentoval tým, že predsa sestra vedela, že som vo Východnej. Nakoniec som to ukončil tým, že ona mi tiež nevraví kam chodí a aj keď to bolo teda poriadne drzé, malo to výhodu v tom, že neskôr už nebol nikdy problém s tým, keď som išiel niekedy von a vrátil sa až na druhý deň. Taká tá "výchova" rodičov šokom. Celý čas som bol slušný syn, raz som len tak mimochodom odišiel na noc do Východnej ku spolužiakovi, a odvtedy som nemal problém s tým kedy sa mám večer vrátiť domov alebo vysvetľovaním kam ktorý večer idem. Asi mám fakt výborných rodičov, aj keď dnešné 16 ročné deti, sa asi taktiež neunúvajú hlásiť rodičom kde plánujú stráviť noc. Celú sobotu mi pripadalo strašne super, že ešte v ten istý deň som bol v Hybe na diske, a teraz som doma. V ten istý deň... V ten večer som zažil veľa vecí prvýkrát v mojom živote, aj keď zväčša to boli veci, ktoré moji spolužiaci a rovesníci prežívali každý piatok. Pre mňa to však bol poriadne výnimočný piatok. Bol prvý...
Neviem presne kedy sa mi pokazil môj walkman. Myslím, že najskôr to boli slúchadlá čo sa zlomili, potom šumel alebo tak niečo, a ja som ho rozobral a už nikdy nezložil... Odvtedy som žiadny iný walkman nemal ale ostali mi aspoň baterky. Nabíjateľné Philipsy made in Belgium, ktoré mi ešte aj Fucu závidel. Ak bolo na nich napísané, že vydržia 1000 nabití, tak myslím, že ja som ich naozaj 1000 krát za celý ten čas nabil a vybil... Na Fibu a aj jej spolužiačku, na ktorú som nemal som zabudol tiež dosť rýchlo. Všetkým tým dievčatám som dal aspoň oznamko - aj Cime. Povedala, len že "už som myslela, že na mňa zabudneš", ale myslím, že ona na mňa zabudla už dávno, aj keď to oznamko ešte možno niekde má. Veril som, že po tom všetkom mi pôjde Fibci aspoň ako partnerka na stužkovú, ale ani to nejak nevyšlo, a ja som bol na stužkovej sám. Smutné, ale vtedy mi to ani veľmi nevadilo. Keď sme ako štvrtáci po maturitách stáli nastúpení pred školou a tretiačky sa s nami lúčili dostal som od každej aspoň symbolickú pusu, a potom som ich už nikdy nevidel. O rok mi poslali aj ony oznamko a - to som už mal hlavu plnú iných vecí. Bol som ešte pozreť o rok na mojej starej dobrej strednej škole, a aj som ich stretol na chodbe, ale to som len povedal ahoj, a tým celé moje stredoškolské lásky skončili. Nič moc extra teda neboli. Asi ma to aj trošku mrzí a závidel som všetkým tým mojim spolužiakom, čo mali "naozajstné" dievča, ale dnes už viem, že to bola najmä moja chyba, že ja som žiadnu nemal. No - aby som nezabudol. Vlastne sa aj pár takých našlo, čo o mňa stáli, ale tie neboli kompatibilné s mojim vkusom. Ktovie, možno to boli tie najúžasnejšie baby čo som kedy mohol mať... Ťažko, ale v živote sa občas dejú aj zvláštnejšie veci.
Dnes to s mojimi láskami opäť nevyzerá veľmi nádejne. Zajtra vstávam skoro ráno do práce a týždeň zase ubehne ako voda a ja nič nestihnem. A potom ďalší týždeň a ďalší. Na hľadanie lásky teraz nieje veľmi čas a aj keď každým dňom zúfalo starnem, a nejaké dievča by sa mi vcelku hodilo tak mi to ani nejak veľmi nevadí. V tejto chvíli skôr rozmýšľam nad tým, že si musím už čoskoro kúpiť mp3 player (v skutočnosti by som chel radšej walkman, ale viem, že by som si nemal kde nahrávať kazety) a zase začať počúvať Exploited, Ministry a Therapy... Alebo nejakú inú hudbu, ktorá sa mi vlastne ani nepáči, ale - asi bude dobrá, lebo je dosť hlučná. Nuž - zdá sa, že ešte aj 27 roční chlapci občas rozmýšľajú čudne...